Po prvýkrát sa v stredoeurópskom regióne a v nám blízkom preklade predstavuje kubánsky autor, ktorý svojou prózou, literárnymi kritikami, básňami a dramatickou aj esejistickou tvorbou znepokojoval a dosiaľ znepokojuje literárnych pátračov i politické kruhy Latinskej Ameriky, najmä však potentátov svojej domoviny. Napokon, súvislosť medzi jeho smrťou a psychickým i fyzickým terorom kubánskej štátnej bezpečnosti je viac ako zrejmá.
Virgilio Pinera (1912 - 1979), stále jeden z najoslavovanejších a zároveň najumlčovanejších spisovateľov druhej polovice 20. storočia, je dosť odlišný od všetkého, čo sme dosiaľ v latinskoamerickej literatúre poznali. Hoci určité kmotrovstvo Jorge Louis Borgesa či Alfredo Bioy Casaresa, spolupatričnosť k výtvarnému surrealizmu smútku krajana Wilfredo Lama alebo blízkosť spolupútnika a doživotného partnera José Lezamo Limu sa u neho dá vystopovať. Možno ešte viac sú tam spirituálne intarzie prekladaných afrických autorov alebo inšpirácie ranými poviedkami jeho blízkeho priateľa Witolda Gombrowicza a pôsobenie diela obdivovaného Franza Kafku.
V každom prípade však ide o originál, ktorý vo svojej aktuálnej podobe zreteľne vystupuje z pradiva vplyvov. Kulisy jeho poviedok sú, až na drobné výnimky meteorologického charakteru, bez karibskej exotiky. Kozmopolitné, aplikovateľné na ktorúkoľvek časť sveta, v akomkoľvek čase. Nedáva prakticky žiaden priestor radikalizmu politickej a spoločenskej reality. Neurčitosť i univerzálnosť miesta príbehu ho spája s Kafkovým duchom, vytvára neuveriteľný substrát, niečo s charakterom literárneho zjavenia, vyvolávajúceho výrazné zimomriavky na duši...
Ide o príbehy anonymných ľudí strednej triedy bez veľkých životných očakávaní, zvyčajne typy usadených a nie veľmi pekných domácich tvorov, ktoré si popri svojej evidentnej vonkajšej slušnosti a nevzrušivej existencii pestujú až hýčkajú nejakú, často veľmi bizarnú vášeň.
Žijú v tichosti a nepozorovane, až kým sa nestretnú s niečím, čo sa vymyká ľudskému chápaniu a stávajú sa obeťou neovládateľných procesov, miestami až sebadeštrukčného správania. Zároveň cítime akýsi podvedomý strach z niečoho nepomenovaného, zvieranie klieští osamelosti, tlak zloby, choroby i smrti, pocity prenasledovaného a tajne sledovaného.
Pinera je veľký rozprávač, schopný nezvyčajných premien výrazu a výkladu, výnimočný svojou prácou s jazykom a významovými špekuláciami. Hoci po revolúcii v roku 1958 už nikdy nesmel opustiť Kubu, bol duchovne mimoriadne slobodný. Jeho postava sa objavuje v beletrii Reinaldo Arenasa (1943 - 1990), ktorý ho opisuje ako veľmi svedomitého spisovateľa, ktorý sa zároveň nevyhýba škandálnym sexuálnym dobrodružstvám.
V každom prípade tu máme novoobjaveného skvostného autora univerzálneho kontextu s absolútne špecifickým štýlom a cítením, ktorého "nález" je porovnateľný s filmovo-muzikálnym Buena Vista Social Club Wima Wendersa, pesničkovou zbierkou Billa Laswella Imaginary Cuba alebo účasťou kubánskych surrealistov na súčasnej výstave Šialená láska vo viedenskom Kunstfore.
Autor: Pavel Malovič(Autor je publicista a pesničkár)
