Sergej Larin na archívnej snímke. FOTO - SONY BMG
Na začiatku jeho veľkolepej umeleckej dráhy stála Opera Slovenského národného divadla, kde v roku 1989 ako tridsaťtriročný spevák z litovského Vilniusu debutoval v postave Hermana z Čajkovského Pikovej dámy. Usadil sa v Bratislave, no už čoskoro mu tlieskali diváci na najvýznamnejších scénach sveta v Miláne, New Yorku či Paríži, alternoval s Pavarottim i Domingom. Skvelú kariéru na viac než rok nečakane prerušila ťažká choroba. SERGEJ LARIN ju prekonal a dnes sa vracia na operné javiská. A opäť je to Opera SND, kde štartuje novú životnú kapitolu. Napokon, popri ruskej dedinke, v ktorej žije jeho mama, a litovskom dome, kam sa z času na čas vracia, je Bratislava jedným z jeho domovov.
Váš návrat na operné javisko bol veľkým diváckym zážitkom. Ako ste tú chvíľu prežívali?
"Cítil som obrovskú radosť. Vrátil som sa tam, kam patrím. Celkom úprimne hovorím, že život by pre mňa nemal zmysel, keby som nespieval na javisku. Myslím, že preto som sa narodil."
Spev ste však začali študovať relatívne neskoro.
"Do opery som sa zamiloval ako dvanásťročný, no študovať som ju začal až o desať rokov neskôr. Pôvodne som vyštudoval francúzštinu na jazykovom inštitúte. Pre mňa platilo, 'uvidieť Paríž a zomrieť'. Toto bol spôsob, ako si splniť sen."
Na začiatku vašej kariéry však stála Bratislava. Ako ste sa k nám vlastne dostali?
"Silou osudu. V roku 1987 hosťovalo vo vilniuskom divadle, kde som pôsobil, Slovenské národné divadlo s Krútňavou a Maškarným bálom. Vaša opera angažovala litovského dirigenta Jonasa Alexu na naštudovanie Pikovej dámy. Maestro Alexa ma oslovil na postavu Hermana. Vtedy som spieval len lyrické postavy, na dramatického Hermana som si netrúfal. Alexa mi povedal: Vy len spievajte svojím hlasom, v ostatnom vám pomôžem."
S Hermanom ste slávili úspech. Získali ste angažmán a spolu s manželkou Liliou, tiež opernou speváčkou, ste prišli do Bratislavy. Bola to veľká zmena?
"Bola. Cítil som, že keď odídem z Litvy, kde som žil jedenásť rokov, môj život sa zmení. A tak aj bolo."
Vaším prvým vstupom na "veľké" javisko bol záskok za Petra Dvorského vo viedenskej Štátnej opere v roku 1991. Ako si na to spomínate?
"V ten večer som necítil nič. Po Viedni som roky túžil ako divák. Keď som na javisku počúval aplauz, ktorý patril mne, mal som pocit, že to je sen. Navyše som si v ten deň zabudol šošovky v Budapešti, kde som hosťoval v Sile osudu."
Kedy ste teda zažili onú prelomovú chvíľu?
"Asi keď som debutoval v La Scale. Na ten večer nezabudnem."
Prešli ste takmer celý svet. Ako sa líši publikum v jednotlivých krajinách?
"Je to paradox, ale najťažšie publikum je v Taliansku."
Sú prísni?
"To by mi neprekážalo. No vedia byť dosť chladní, akoby im chýbali emócie. Nedá sa to porovnať s reakciami publika, ktoré poznám z nahrávok z konca 40. a 50. rokov."
Prečo je to tak?
"Opera už v spoločenskom povedomí neznamená to čo kedysi. Ale nedá sa to globalizovať. Mám rád publikum v Milane, Bologni, Parme. Je náročné, ale keď ich spevák presvedčí, vedia nádherne prejaviť priazeň. Viete, ak vás publikum má rado, je to obrovská zodpovednosť. A vy túžite spraviť desaťkrát viac, než dokážete."
Ste typom speváka, ktorý dokáže nadviazať kontakt s publikom. Dokážete vzbudiť emócie.
"Zbožňujem divadlo. Milujem javiskový proces, potrebujem vnímať partnera a cítiť, že som s divákom na jednej vlnovej dĺžke. Vtedy som naozaj šťastný."
Na javisku ste pre chorobu nestáli poldruha roka. Verili ste, že sa naň vrátite?
"Absolútne. Nestačilo mi vrátiť sa do života, v mojom prípade aj to bolo víťazstvo, potreboval som sa vrátiť na javisko. Vedel som, že budem iný, že môj život sa bude deliť na kapitolu pred 5. aprílom 2005 a po ňom, ale bol som takmer stopercentne presvedčený, že sa vrátim."
Po akom čase po operácii ste začali znova spievať?
"Po dvoch mesiacoch, pomaličky a postupne. Pracujem na technike. Na duši nemusím, tá žije pre spev dňom i nocou."
Vraciate sa aj na zahraničné scény?
"Začal som v Hamburgu s Carmen. V máji sa vraciam do ďalšieho divadla, ktoré mám rád, do Mníchova. Spievam Alvara vo Verdiho Sile osudu, patrí medzi moje najmilovanejšie postavy."
Prezraďte ďalšie.
"Hoffmann, Samson, Herman... Mám rád postavy, kde je veľa psychológie. Čím zložitejšia postava, tým viac ju milujem."
Dá sa teda povedať, že ste spevákom tragických postáv?
"Myslím si, že hĺbka ľudskej duše sa pozná, až keď je človek nešťastný. Moja téma, pre ktorú žijem na javisku, je, aby mal divák súcit s operným hrdinom. To je moja misia."
Autor: MICHAELA MOJŽIŠOVÁ (Autorka je hudobná publicistka)
