Vladimír Jedľovský, Dagmar Sanitrová, Viera Pavlíková, Andrea Karnasová/Bibiana Ondrejková, Tatiana Kulíšková, Boris Zachar * Premiéra: 9. marca 2002

Keď sa Alois Mrštík rozhodol, že si bude viesť akýsi denník dedinského života od sejby po žatvu, vydaný neskôr pod názvom Rok na dedine (1903-04), nebol (ako viacerí súčasní mladí tvorcovia) povrchne fascinovaný inakosťou života na dedine. S bratom Vilémom si vo svojich Divákoch všeličo dobré i zlé odžili. Monumentálne úsilie o zobrazenie moravskej duše sa stalo ich životným poslaním.

Rok na dedine je aj v divadelnom spracovaní akousi obrazovou galériou, kronikou života jednej dediny. Vročenie ponechali trnavskí inscenátori na voľnú úvahu diváka. Bolo to dávno, je to dnes? Je to tak stále, a nielen v Habrovke? Nevýhodou cyklicky koncipovaných hier je ich predpovedateľnosť. Fašiangy, Turíce, Veľká noc príde a bude to trvať dohromady takmer tri hodiny? Za klad inscenácie brnianskeho režiséra, dokumentaristu i herca Břetislava Rychlíka považujem to, že divákom neprezentoval pestrofarebné folklórne pásmo, hoci tým možno stratila inscenácia časť zo svojej potenciálnej diváckej príťažlivosti.

To, čo však z folklóru zostalo, je na mieste, silné a pôsobivé. Kostýmy Kamily Polívkovej i scéna Jána Zavarského azda najlepšie zhmotnili zámer režiséra - tému zaktualizovať, a zároveň sa s nadhľadom pohrať s jej nadčasovou symbolikou. Keď sa múdri a dobrí chlapi radia (čítaj spreneverujú obecné peniaze), sedia na stoloch z neohobľovaných dosák položených na pivových prepravkách, sú oblečení v zle padnúcich oblekoch a na hlave majú jánošíkovské širáky.

Scéna vytvára atmosféru jaskynky, akéhosi obývacieho kolumbária. Výklenky v bielej stene vtipne prepájajúcej exteriér s interiérom, slúžia na odloženie potrebných i zbytočných vecí života, ale aj dušičiek, na ktoré si spomíname, z očistca im pomáhame, aby si na nás spomenuli, až budeme umierať. Opakujúca sa realita prostého sedliackeho života prechádza bez predbežného varovania do dedinskej mystiky. Motívy, na začiatku nesúvisiace - ako príchod bezdomovca do dediny - sa na konci splietajú do silných point. Božie i režisérove mlyny melú (pre netrpezlivých pozemšťanov azda až priveľmi) pomaly, ale krutého vyvrcholenia sa predsa len dočkáme.

Do náročného projektu trnavského Divadla Jána Palárika bolo angažovaných na tri desiatky hercov. Nie všetkým postavám sa podarilo prepojiť jednotlivé výstupy do čitateľnej línie. Vladimír Jedľovský ako podnikavý Rybár predvádzal exemplárne scény pokrytectva, ale nedokázal vytvoriť žiadaný oblúk od milého, šikovného chlapca až k človeku, ktorý musí zísť z tohto sveta hrôzostrašnou smrťou. Z masy dedinčanov, ktorí mali byť v optimálnom prípade celkom rovnocennými hereckými príležitosťami, sa vyčleňuje drzá suverenita Vrbčule (Tatiana Kulíšková), punkové rebelantstvo Antoša (Ladislav Hrušovský), ustarostenosť Rybárky (Dagmar Sanitrová) či Vrbkovo opité násilníctvo (Boris Zachar).

Niekedy akoby režisér nevedel zabudnúť na to, čo o Habrovke sám vedel z predchádzajúcich realizácií. Isté veci sa mu nechcelo či nepodarilo divákom nanovo sprostredkovať. Ale Mrštíkových a Rychlíkova Habrovka zostala aj napriek tomu miestom, cez ktoré prešli dejiny.

ZUZANA ULIČIANSKA