ROZHOVOR

katolícky kňaz z Lunika IX Jozef Červeň: Rómovia veria, že Boh im všetko odpustí

Pred troma rokmi sa dobrovoľne presťahoval na najväčšie rómske sídlisko na Slovensku, košický Lunik IX. Malebnú obec Toporec pod Spišskou Magurou vymenil za deprimujúcu betónovú džungľu. Netušil, čo ho na neslávne slávnom sídlisku, ktoré poznal akurát z m

édií, čaká. Vedel len, že chce viac ako päťtisíc zúboženým dušiam, prežívajúcim zo dňa na deň na štvorcovom kilometri bezútešného panelového mesta, ktoré nápadne pripomína neďaleké smetisko, pomôcť. Tvrdí, že sklamania sa nebál, lebo človek sa môže sklamať iba vtedy, keď má nejaké očakávania. On nemal žiadne. Prvú omšu na sídlisku slúžil v deň svojich 33. narodenín. Daroval si ju ku Kristovým rokom. Nenašiel pochopenie ani vhodný priestor, a tak ju celebroval vo svojom Fiate unto. Písmeno P mu z auta ukradli hneď po príchode na nové pôsobisko. Ďalšiu slúžil vo svojom nezariadenom byte. Minulý týždeň, na Zelený štvrtok, sa ponáhľalo na jeho omšu do komunitného centra zo tridsať detí. Po nej mal duchovnú prípravu s dvoma manželskými pármi, ktoré chcú pokrstiť novonarodené deti. Rímskokatolícky kňaz Jozef Červeň.

Je Zelený štvrtok, po omši. Ste spokojný?
Väčšinou máme plno. Dnes však boli podpory. Tu je bežný zvyk, že keď rodičia dostanú peniaze, idú s celou rodinou na veľký nákup. Keď hovorím veľký, myslím to doslova. Aj deti berú so sebou, aby im ho pomohli odniesť. Niektoré preto dnes na omši chýbali. Teraz určite kráčajú s ťažkými nákupnými taškami plnými potravín.

Všimol som si, že niektoré rodiny sa vracajú z nákupov taxíkmi.
Asi si to môžu dovoliť... Nakúpia na celý mesiac múku, cukor, zemiaky. Taký veľký nákup treba aj akosi doviezť domov. Potom z toho žijú do ďalšej podpory. Je to stále lepšie, ako prepiť peniaze a hladovať.

Každé dieťa, ktoré bolo na omši, dostalo bochník chleba. Vyzerali ste medzi nimi ako chlebodarca.
(Smiech.) To hádam nie. Za chlebodarcu ma skôr považujú dospelí, ktorým sme zohnali prácu... Máme dohodu so sestrami vincentkami. Dostávajú z jedného hypermarketu chlieb, čo sa zvýši. Dávajú ho väčšinou bezdomovcom. Keď dovezú chlieb k nám, rozdáme ho deťom z chudobnejších rodín.

Dostane chlieb každý, ktoré príde na omšu?
V prvom rade tí, čo pomáhajú napríklad pri upratovaní. Teraz dostali chlebík deti, ktoré nacvičujú divadlo. Julka Drobná, ktorá s nami spolupracuje ako dobrovoľníčka, ich všetky veľmi dobre pozná. Veľmi dobre vie, ktoré dieťa si to naozaj zaslúži.

Takže chlieb je za odmenu?
U nás je všetko za odmenu.

Čo všetko?
Keď chce niekto v komunitnom centre hrať spoločenské hry, stolný tenis, futbal, hrať sa na počítači, ísť s nami na výlet, všetko si musí zaslúžiť. Nič nie je zadarmo.

Ako sa vám darí motivovať deti?
Ja tomu hovorím motivácia postupných malých krokov. Deti, zvlášť rómske, musia vidieť okamžite výsledok, efekt svojho snaženia. Stačí aj drobnosť, ale musia vedieť, že sa im oplatí byť aktívni. Dlhodobé ciele nemajú v ich ponímaní zmysel. Jeden náš deň je pre nich ako mesiac. Platí len to, čo je tu a teraz.

Deti si najviac pochvaľujú finančné odmeny. Údajne ich platíte z vlastného vrecka.
Nie tak celkom. Prihlásil sa jeden „sponzor". Nápad so štipendiami ho nadchol. Mesačne nám posiela štyristo korún.

Stretol som sa s názorom, že takýmto spôsobom si kupujete detskú dušu...
Som presvedčený, že je to tá najlepšia a najzmysluplnejšia investícia. Je to súťaž, ktorá vedie deti k zodpovednosti za seba, za svoje činy. Snažíme sa im vysvetliť, že usilovnejší sa bude mať v živote vždy lepšie ako lenivec. A ony si to už začínajú aj uvedomovať.

Bol som pri tom, keď deti veľmi pozorne kontrolovali svoje umiestnenie v bodovej tabuľke na nástenke. Podľa čoho ich odmeňujete?
Pravidlá a bodový systém je jasný, spravodlivý, pre každého zrozumiteľný. Každé dieťa vie, koľko bodov za čo dostane, ale aj koľko bodov mu za čo strhneme. Do súťaže sa môže zapojiť každý, kto častejšie navštevuje klub a aspoň pasívne sa zúčastňuje na podujatiach. Keď nazbiera štyridsať bodov, postupuje do „vyššej ligy", kde už zbiera body za aktívne zapájanie sa do činnosti. Bodíky sú napríklad za účasť na doučovaní, prácu v speváckom zbore, nácvik divadielka či upratovanie podľa služieb. Raz mesačne robíme inventúru, všetky body sčítame. Od výsledku odrátame počet neospravedlnených hodín, vydelí sa to známkou zo správania a priemerom známok na poslednom vysvedčení. V prípade, ak niekto prepadne, celé sa to delí ešte dvomi... Vždy v septembri sa body vynulujú a začíname odznova.

Koľko korún môžu deti „zarobiť"?
Štipendium vyplácame raz mesačne. Teraz sme vyplatili 1600 korún. Odmena je rôzna. Každý dostane toľko korún, koľko má bodov. Od nuly až po sto tridsať.

Neurobíte z času na čas výnimku?
Nejestvujú žiadne výnimky. Keby som urobil jednu, musel by som aj ďalších sto. A ony sú také bystré, že by to vedeli zneužiť. V tomto sú nesmierne šikovné. Generácie Rómov sa museli tvrdo pretĺkať životom. Aj preto dokážu využiť každú nejasnosť, dierku v pravidlách či v legislatíve vo svoj prospech.

Kontrolujete ich, na čo peniaze minú?
To nie. Sú to ich peniaze, získali ich na základe vlastného úsilia, môžu ich použiť na čo chcú. Väčšinou si kupujú sladkosti, väčšie deti napríklad kredit do mobilu. Niektorí si zaplatia príspevok na stravu v škole, keď im rodičia nedajú ani tie úbohé dve koruny.

Vo svojej pastoračnej činnosti i v ďalších aktivitách sa orientujete najmä na deti a mládež. Považujete dospelú rómsku populáciu za stratenú?
V deťoch je budúcnosť, šanca, že rómska menšina nebude naveky sociálne hendikepovaná. Samozrejme, pomáhame aj dospelým. Nemôžeme zachrániť všetkých. Keby sme chceli pomôcť všetkým, nakoniec by sme nepomohli ani jednému. Dávame šancu len tým, čo o pomoc stoja a chcú zmeniť svoj život.

Mám pocit, že v majoritnej spoločnosti prevláda názor, že Rómovia sú zlosynovia, zlodeji a chytráci, ktorých nikdy nikto neprevychová, nenaučí pracovať, lebo práca je v rozpore s ich mentalitou. Sú to podľa vás len predsudky?
Navonok to môže tak vyzerať. V princípe ide o viac či menej skrytý rasizmus. Nie sú to anjeli, ale krivdili by sme im, keby sme ich všetkých hádzali do jedného vreca. Na Luniku je zo šesť-, teraz už aj sedemtisíc obyvateľov zamestnaných možno ani nie sedemdesiat. Teda jedno percento! Určite nie každý z nich prišiel o prácu vlastným pričinením. Do rozporu so zákonom ich často doženie bieda. Keď otec rodiny nevie, ako sa o ňu postarať, naozaj musí ísť kradnúť chlieb. Navyše, roky žili v systéme, v ktorom sa podvodníci mali lepšie ako tí, ktorí sa poctivo živili. Nie je teda vôbec čudné, že aj dnes sa mnohí tak správajú, že sa snažia vyťažiť maximum z možností, ktoré im sociálny systém núka.

Za socializmu sa snažil režim Rómov asimilovať. V Košiciach boli rodiny roztrúsené po celom meste. Jediná väčšia komunita žila v chatrčiach v starom „cigánskom tábore" pri tehelni. Pamätám si, keď ich deportovali na nákladných autách na novopostavené sídlisko Lunik IX. Bol to experiment. Rodiny z chatrčí sa dostali do komfortných bytov. Civilizované prostredie ich malo zmeniť, ale stal sa opak. Oni zmenili prostredie podľa svojich predstáv. Potom tam nasťahovali ďalšie, oveľa civilizovanejšie rodiny. Mám pocit, že prostredie bez rozdielu zomlelo všetkých.
Myslím si, že to bola obrovská chyba. Stále platí pravidlo, že človeka môžeme posunúť len o jeden schod vyššie. Je nezmyselné nútiť ho, aby preskočil naraz desať schodov. Druhý zásadný omyl bol, že ľudí z rôznych častí mesta nasťahovali na jedno neosobné, panelové sídlisko, čím sa popretŕhali všetky rodové, susedské, sociálne väzby. Väčšina obyvateľov je nekvalifikovaná, takže zákonite prišli o prácu najskôr oni. Na jednom malom priestore vznikla obrovská komunita nezamestnaných. A k nim postupne pribúdali neplatiči z celého mesta. Vzniklo čisto rómske sociálne sídlisko. Mám pocit, že najväčšou tragédiou bolo vytvorenie samostatnej mestskej časti s vlastnou samosprávou v štádiu, keď tu už vládli rodinné klany.

Vám sa ako spolupracuje s miestnou samosprávou?
Nefunguje to. So samosprávou máme najhoršou spoluprácu zo všetkých orgánov a organizácií, ktoré na sídlisku pôsobia. Často sú do nej zvolení ľudia bez vzdelania, bez skúseností, ale zato s veľkým vplyvom. Im nejde o to, aby pomohli obyvateľom, aby riešili problémy sídliska systémovo. Myslím si, že činnosť samosprávy determinujú osobné záujmy a záujmy jednotlivých rodín.

Dobrovoľne ste sa rozhodli žiť v rómskom gete, ktoré zrejme v celej Európe nemá obdobu. Prečo?
Na stretnutí kňazov s otcom biskupom viackrát padla ponuka začať pastoráciu na tomto sídlisku. Bola to pre mňa výzva. Predtým som pracoval v Toporci. Zhruba polovicu obyvateľov obce tvorili Rómovia. Podľa domov by ste nespoznali, kde bývajú. Možno najkrajší v dedine patril Rómovi. Celý ho obložil drevom, doslova ho vyšperkoval. Rómovia sa tam naozaj starajú o svoje rodiny, deti majú ukončené stredné, ba i vysoké školy. Spoznal som sa tam s pánom farárom Ondrejom Porubcom. Medzi ľuďmi nerobil žiadne rozdiely. Rovnako sa venoval Rómom i bielym. Robil to viac ako tridsať rokov a aj jeho zásluhou ste medzi Rómami a bielymi nepostrehli zásadné rozdiely. Tam som si uvedomil, že sa to dá. Že keď sa im snažíte porozumieť, keď ich správne dokážete motivovať, keď sa venujete ich výchove, môže sa ich život zmeniť. Jedno pravidlo hovorí, že keď chcete vychovať človeka, musíte začať jeho starou mamou. A v Toporci sa v priebehu tých troch desiatok rokov stali z dievčat dobré staré mamy, ktoré svojím deťom a vnúčatám stále pripomínajú, aby si držali svoju ľudskú dôstojnosť.

Platí to aj o Luniku?
Verím, že po tridsiatich rokoch budú žiť Rómovia na Luniku aspoň tak, ako v Toporci. Len treba byť trpezlivý. A pracovať. Rómovia majú tendenciu prispôsobiť sa väčšine. Keď sa to prevalí cez päťdesiat percent, ostatní sa zvyknú pridať. Aj z Toporca, kde som bol farárom tri roky, mám takú skúsenosť. Prisťahovali sa tam tri rodiny, okamžite sa snažili prispôsobiť tým lepším.

Vo svojom byte máte na stene zarámované nádherné pohľadnice z Toporca. Asi sa vám neodchádzalo ľahko. Vedeli ste, do čoho idete?
Bol som sa tu párkrát pozrieť, ale sídlisko som poznal skôr z televízie a novín. Ostal som vcelku príjemne prekvapený. Nebolo to až také hrôzostrašné, ako to médiá vykresľovali. Našiel som tu zopár normálnych, slušných rodín, bola tu fungujúca škola a škôlka, zopár ľudí, ktorí sa snažia obyvateľom pomôcť z presvedčenia, nie pre peniaze. Prvú omšu som chcel odslúžiť 4. júla 2003. V ten deň som mal tridsaťtri rokov. Nenašiel som žiadne vhodné miesto, tak som ju mal vo svojom aute. Potom som slúžil viac omší vo svojom byte.

Ako vás prijali Rómovia?
Ako každého cudzieho človeka, navyše bieleho. S nedôverou. Našťastie, nebol som v tom sám. Na Lunik prišiel so mnou môj kamarát, kaplán Emanuel Čurík. Vo dvojici sa príkorie predsa len ľahšie znáša. Nevedeli, čo tu vlastne chcú tí dvaja farári robiť. Tŕňom v oku bolo, že sme napríklad dostali od mesta byt. Rómovia ťažko znášajú, keď je niekto zvýhodňovaný. Niektoré deti spočiatku hádzali po nás aj kamene. Postupne stále viac ľudí našu prítomnosť na sídlisku akceptuje.

Kedy sa vám podarilo prelomiť bariéru nedôvery, presvedčiť ľudí, že ste prišli, aby ste im pomohli v ich biede?
Keď sme prostredníctvom občianskeho združenia Romintegra v spolupráci s U. S. Steel Košice rozbehli projekt zamestnanosti a prví desiati dostali vo fabrike prácu za slušné peniaze. Dnes pracuje v hutníckej spoločnosti tridsaťpäť chlapov z nášho sídliska. A čo ma teší, aj zopár chlapcov zo základnej školy si chce urobiť hutnícke učilište a robiť v železiarňach. Keď nám mesto dalo peniaze na zamestnanie ďalších ľudí, začali sme byť pre nich chlebodarcovia. Zamestnali sme piatich Luničanov ako terénnych sociálnych pracovníkov, ktorí komunikujú medzi školou a rodinami, ďalší sú zamestnaní ako murári, strážnici, asistentky v materskej škole. Zlí sme v očiach tých, ktorých nemôžeme zamestnať buď pre alkohol, alebo že sa nestarajú o rodiny. Tí sú na nás, predpokladám, stále nahnevaní. Neuvedomujú si, že pracovníka s absenciou zmyslu pre zodpovednosť nikto nezamestná.

Prvá verejná omša na Luniku bola v auguste 2003 v kultúrnom dome.
Sála, ktorú nám ponúkli, slúžila ako bar. Nebolo to síce najdôstojnejšie prostredie, ale určite lepšie ako bývalá práčovňa, ktorá slúžila na verejné WC. Prišli asi desiati dospelí a dvadsať detí. Novinárov bolo podstatne viac. Niektoré médiá informácie o prvej omši ani nezverejnili. Nič zvláštne sa totiž nestalo, sviatosť prebehla bez problémov. Nevyhnutne sme však potrebovali vhodnejší priestor. Stávalo sa, že opití chlapi v bare nám nechceli uvoľniť sálu. Nakoniec nám vyšla v ústrety riaditeľka základnej školy pani Viera Šotterová. Dala nám k dispozícii miestnosti v starej časti školy, ktoré slúžili ako sklad. Bez jej pomoci by to asi nešlo.

Dnes je v škole fungujúce komunitné centrum. Prvé ste však zriadili v maringotke.
Je to už trochu nostalgická a aj úsmevná spomienka. Potrebovali sme priestor, kde by sa deti mohli trochu zahrať. Pristavili sme ju pod oknami nášho bloku. V noci nám však niekto prepichol pneumatiky. Tak sme kolesá radšej odmontovali a maringotku sme postavili na betónové kvádre. Elektrinu sme zaviedli cez kábel, ktorý sme stiahli z nášho bytu na šiestom poschodí. A s ním aj zvukový kábel, aby sme mohli púšťať hudbu z počítača. Do maringotky sme dali stolné futbaly. Deti, čo prišli na omšu a slušne sa správali, dostávali žetóny, ktoré boli vstupenkou. Prichádzalo ich stále viac a viac, ale do maringotky sa zmestilo maximálne dvadsať ľudí. Vytváralo sa tam prvé spoločenstvo. Mal som dobrý pocit, že deti majú konečne aj nejakú inú činnosť ako blúdiť po uliciach a stvárať neplechu.

Komunitné centrum slúži na zábavu, vzdelávanie, duchovnú činnosť, deti majú možnosť pracovať s počítačmi, hrať spoločenské hry, v kuchynke sa dievčatá učia variť, sálu využíva spevokol, divadielko, slúžite v nej omše. Aký to má zmysel, keď väčšina detí sa od vás vracia domov, často k opitým rodičom, ktorí sa im nedajú ani najesť, do nevykúrených bytov bez teplej vody, plynu a niekde aj elektriny?
Dôležité pre deti a mládež je, že vidia aj niečo iné ako doma a na ulici. V spolupráci s nadáciou Intenda sme vytvorili takzvaný nízkoprahový klub. Je to alternatíva ulice. Ponúkame im iné hodnoty, než s akými sa na sídlisku bežne stretávajú. Snažíme sa ich presvedčiť, že nemusia navždy ostať tu a trebárs do konca života zametať sídlisko či čakať na nejaký sociálny príspevok. Žiaľ, väčšina obyvateľov rezignovala, nevidí žiadne východisko z bludného kruhu nezamestnanosti, platobnej neschopnosti, zadlžovania. To prostredie negatívne vplýva samozrejme aj na deti. My sa im snažíme otvoriť oči, ukázať, že šanca na lepší život je reálna, záleží len na nich.

Minulý mesiac zastavila Východoslovenská vodárenská spoločnosť dodávku pitnej vody pre celé sídlisko, lebo nemieni ďalej dotovať dlžníkov. Dlhy obyvateľov za teplo, teplú vodu, nájomné a ďalšie služby spojené s bývaním predstavujú stovky miliónov korún. Mám pocit, že pri súčasnej nezamestnanosti je nereálne očakávať, že niekedy svoje dlhy aj splatia. S notorickými neplatičmi trpia aj ľudia, ktorí si svoje povinnosti pravidelne plnia. Čo s tým?
Žijú tu rodiny, ktoré majú na to, aby zo svojich príjmov pokryli všetky náklady za bývanie. Potom sú ďalší, ktorí vedia zaplatiť len časť nájomného. Pre tretiu skupinu sú náklady na bývanie finančne neúnosné. Myslím si, že by bolo vhodné oprášiť projekt, podľa ktorého by sa vytvorili bytové domy s rôznym štandardom bývania. Každý by žil podľa toho, na čo má. Rovnostárstvo je demotivujúce. Nuž a v každom prípade by mesto malo v oveľa väčšej miere využívať inštitút osobitného príjemcu. Priamo na sídlisku by mal fungovať personálne kvalitne vybudovaný sociálny úrad, ktorý by mal mať dokonale zmapované rodiny, starostlivosť o deti. Aby zbytočne netrpeli.

V rómskych komunitách prekvitá úžerníctvo. Lunik IX nie je výnimkou. Rómova mlčia napriek tomu, že sa zadlžujú aj na niekoľko generácií dopredu. Polícia je bezmocná, lebo kde nie je žalobca, nemôže byť sudca.
Neviem, či jestvuje na to nejaký recept. Úžerník je pre nich dobrodinec, ktorý je im ochotný vždy požičať, keď sú bez peňazí. Problém sa môže riešiť jedine tak, že sa odstráni príčina. Teda aby si nemuseli požičať. Jedinú šancu vidím v tom, že úžerníkom odoberieme ich „zákazníkov". Napríklad naši zamestnanci nedostávajú výplatu naraz, ale každý týždeň. Takto dokážu oveľa lepšie hospodáriť. Keď minú naraz všetky peniaze, okamžite si požičajú ďalšie. Spočiatku boli naši pracovníci nespokojní, ale časom sa im podarilo vymotať spod vplyvu úžerníkov.

Na prácu s Rómami sa na Slovensku zameriava viac či menej úspešne okolo tristo mimovládnych organizácií bohato dotovaných financiami z Európskej únie. A bude ich zrejme ešte viac, lebo Európska komisia plánuje v rokoch 2007 až 2013 investovať do projektov orientovaných na integráciu rómskej menšiny na Slovensku milióny eur. Rómski lídri majú obavy, ako sa tieto peniaze využijú, právom sa pýtajú, kde sa financie z únie strácajú.
Aj ja mám pocit, že na Rómoch sa priživili niektorí ľudia vyslovene s cieľom obohatiť sa. Ďalšie projekty zlyhali na neznalosti rómskej mentality, reálií, problematiky. Oveľa väčšia časť projektov mala zásadnú chybu v tom, že boli krátkodobé. Peniaze sa síce dokázateľne minuli na dobrú vec, ale efekt nepriniesli takmer žiaden. U Rómov sa nemá zmysel púšťať do krátkodobých vecí. Aby sa zlozvyk zmenil na dobrý návyk, je potrebný veľmi dlhý čas, more času. Zázraky sa v tejto oblasti nedejú. Vo výchove sa nedá nič urýchliť, vyžaduje si dlhodobý vplyv. Podľa nás sú tri základné piliere, do ktorých sa treba naraz oprieť. Deti potrebujú vzdelanie, dospelí prácu a všetci výchovu k hodnotám. Venovať sa len jednej oblasti, nie komplexne, nemá žiaden význam.

Akú úlohu zohráva vo vašej práci viera?
Snažíme sa v oblasti viery najmä deťom sprostredkovať duchovný svet, o ktorý sú veľmi často, zvlášť v mestských komunitách, ochudobnené. Veľmi dôležitá je výchova svedomia. Keď človek má určité hodnoty, zásady, princípy, nesie ich so sebou po celý život. Rómovia majú vyvinutý zmysel pre duchovno. V tom zmysle, že pán Boh je dobrý, všetko nám odpustí... My sa im snažíme vštepiť, že Boh síce je dobrý, ale aj spravodlivý. Dobrých odmeňuje a zlých trestá. Viacerí pochopili tento rozmer viery. Napríklad keď deti nacvičili pred Veľkou nocou dramatizáciu krížovej cesty, uvedomili si, že smrť Ježiša Krista spôsobila ľudská zloba. A že pre tých, ktorí páchajú zlo, trpia iní.

Nezatúžili ste počas svojho pôsobenia na sídlisku po „normálnych" farníkoch? Nezávidíte kolegom, ktorí slúžia v bezproblémových farnostiach? Nemali ste občas chuť odísť z marazmu inde?
Svoje pôsobenie na Luniku vnímam ako dôležitú priekopnícku prácu či skôr poslanie. Po troch rokoch sa o výrazných výsledkoch síce ešte nedá hovoriť, ale sledujeme zmeny v správaní ľudí. Každá dlhodobá, trpezlivá, pravidelná práca s ľuďmi má zmysel. Pre mňa je obrovským povzbudením keď príde za mnou chlapec a povie: „Pán farár, keby ste k nám neprišli, bol by zo mňa grázel." Už len kvôli tomu jednému sa to oplatilo.

Jozef Červeň (1970) - rímskokatolícky kňaz. Vyštudoval teológiu na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pred prijatím na teológiu pracoval ako robotník. Ako 22-ročný bol členom rehole Saleziánov. Z noviciátu v Poprade sa dostal do Šaštína, kde pôsobil ako vychovávateľ na gymnáziu. Po vysvätení za kňaza začal pracovať ako kaplán v Spišskej Belej. Prvé pastoračné skúsenosti získaval vo filiálke v Krížovej Vsi, kde žili väčšinou Rómovia. V roku 1999 ho menovali za správcu farnosti v Toporci. Vo farnosti mal na starosti takmer 2000 Rómov. Bol spoluzakladateľom občianskeho združenia Romintegra 7777. V roku 2003 prijal ponuku na pastoráciu rómskeho sídliska Luník IX v Košiciach, kde pôsobí aj v súčasnosti. Je pravidelným blogerom SME. Jeho stránku venovanú Rómom, ich mentalite a kultúre, navštívilo viac ako pol milióna čitateľov. Na internete publikoval a v roku 1998 vo vlastnej réžii knižne vydal „777 myšlienok psychológov, svätcov, osobností malých i veľkých pre náročných".

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Šesťročné dlhopisy teraz s výnosom až 7 % p.a.
  2. Štefánka by Pulitzer
  3. Trápi vás chrípka alebo prechladnutie? Vieme, ako s nimi zatočiť
  4. Reportáž: Takto sa na Slovensku vyrábajú cestoviny
  5. Zážitky z Pobaltia: Objavte Tallinn a Rigu
  6. Darček, s ktorým si na vás spomenie 365 dní v roku
  7. Šanca pre mladé talenty z oblasti umenia, vedy či športu
  8. Predpremiéra vynoveného VW Passat: Viac IQ, viac online
  9. Top destinácie a hotely na exotickú dovolenku v zime
  10. Stotisíc ľudí rozhodlo: Nadácia banky rozdelí štvrť milióna eur
  1. Na Slovensku sa vydáva najviac učiteľských preukazov
  2. Prihlásili ste sa ako dobrovoľník na Olympiádu v Tokiu?
  3. Šesťročné dlhopisy teraz s výnosom až 7 % p.a.
  4. Štefánka by Pulitzer
  5. Počuli ste už o integrovane pestovanej zelenine?
  6. Konferencia - EU support for research
  7. Slovensko má zasiahnuť robotizácia
  8. Viete, aké sú najlepšie možnosti sporenia pre mladých?
  9. Trápi vás chrípka alebo prechladnutie? Vieme, ako s nimi zatočiť
  10. Hitem jsou cyklopočítače Mio - pro zábavu i výkon
  1. Premýšľate o aute do 10 000 eur? Poradíme vám, ako nenaletieť 24 578
  2. Reportáž: Takto sa na Slovensku vyrábajú cestoviny 18 431
  3. Zážitky z Pobaltia: Objavte Tallinn a Rigu 8 116
  4. Darček, s ktorým si na vás spomenie 365 dní v roku 6 960
  5. Trápi vás chrípka alebo prechladnutie? Vieme, ako s nimi zatočiť 6 675
  6. Čo sa stalo s mojimi úsporami v druhom pilieri? 5 308
  7. Štefánka by Pulitzer 5 283
  8. Je lepšie menučko, alebo domáca strava? Týždeň sme varili doma 3 807
  9. Predpremiéra vynoveného VW Passat: Viac IQ, viac online 3 503
  10. Top destinácie a hotely na exotickú dovolenku v zime 2 989

Neprehliadnite tiež

Taliansky novinár: Náš zdroj mal prístup k telefonátu Fica s Vadalom

Malo by byť v záujme Slovenska, aby jeho ekonomika nebola otrávená mafiánskym kapitálom, vraví CARLO BONINI z denníka La Repubblica.

Taliansky investigatívny novinár Carlo Bonini z denníka La Repubblica. Je jedným z autorov článku o telefonáte Roberta Fica s Antoninom Vadalom.

Talianski novinári spochybnili Ficove slová o telefonáte

Fico tvrdí, že talianska prokuratúra poprela, že by vedela o jeho telefonáte s Vadalom.

Robert Fico tvrdí, že talianski prokurátori mu potvrdili, že netelefonoval s Antoninom Vadalom.
Výstupy na tatranské končiare na lyžiach robil už v 19. storočí priekopník lyžovania Mikuláš Szontagh. Na snímke výstup lyžiarov na vrch Satan.
Ruina hotela Junior v auguste 2018.

Prečo sa bestseller stredoveku dobre číta aj dnes

Chvála bláznivosti sa skvelo číta aj dnes.

Erazmus Rotterdamský