Bol pri tom, keď sa po prvej svetovej vojne rozhodovalo o usporiadaní nového sveta. Bol pri tom, keď sa Európa snažila zabrániť ďalším vojnám. Dostal za to dokonca Nobelovu cenu. Napriek tomu v oboch prípadoch urobil chybu. Austen Chamberlain. Britský minister financií a zahraničných vecí, ktorý celý život obetoval politike. Pred 65 rokmi – 17. marca 1937 – sa s politikou nedobrovoľne rozlúčil. Zomrel.

Austen Chamberlain sa narodil do sveta politiky. Nič iné nikdy nerobil. Hovorilo sa, že si svoju kariéru nevybral, on ju jednoducho len akceptoval. Nič iné mu asi ani nezostávalo.

Narodil sa do klasickej britskej dynastie štátnikov. Jeho otec – Joseph Chamberlain – je aj dnes považovaný za jedného z najvýraznejších politikov prelomu 19. a 20. storočia.

Starší Austen aj mladší Neville išli v jeho stopách. Podľa historikov bol Austen určite talentovanejší, múdrejší a obľúbenejší. Paradoxne to však nedotiahol na post britského premiéra. Naopak Neville na Downing Street 10 býval tri roky. Nebol síce považovaný za takú osobnosť, ale viedol vlasť v jednom z najkritickejších období minulého storočia. Bol premiérom na začiatku 2. svetovej vojny. Zastupoval Britániu aj na mníchovskej konferencii.

Austen študoval na Cambridge a neskôr pokračoval v Paríži a Berlíne. Bol dokonale jazykovo pripravený a svet sa pre neho nekončil na Britských ostrovoch.

S reálnou politikou sa nemohol stretnúť prvý raz nikde inde ako doma. Keď sa vrátil zo štúdií, spravil z neho otec svojho osobného tajomníka. Odtiaľ bol už len krok do parlamentu. Ešte nemal ani tridsať a už bol poslancom. V parlamente zostal až do smrti. Austen Chamberlain je vhodným príkladom toho, že politika nemusí byť len o hľadaní nových tvárí. V politike vydržal celých 45 rokov.

Potreboval len desať rokov, aby sa z obyčajného poslanca vypracoval na člena vlády. V priebehu 30 rokov viedol viac rezortov. Začínal ako minister financií, neskôr bol ministrom pre Indiu a v rokoch 1924 až 1929 ministrom zahraničných vecí. Každú úlohu vraj elegantne zvládal. Bol to pravý britský džentlmen, a tak sa správal aj v politike.

Ako šéf britskej diplomacie bol trpezlivý, odhodlaný a slušný. Napriek tomu dejiny ukazujú, že sa mýlil. Zakaždým to bolo v tých najrozhodujúcejších okamihoch.

Po konci prvej svetovej vojny bol ministrom financií. Pri budovaní nového usporiadania sveta chceli lídri spojencov náklady, ktoré im vojna spôsobila, vyplatiť z vojnových reparácií.

Chamberlainovou pravou rukou na ministerstve bol známy ekonóm John Maynard Keynes. Svojmu ministrovi aj premiérovi Lloydovi Georgeovi radil, aby spojenci reparácie nežiadali a navzájom si odpustili dlhy. V pozadí bola tiež kalkulácia: keď Briti odpustia dlhy svojim dlžníkom, zľutuje sa možno aj Amerika a Londýn nebude musieť platiť jej.

Išlo však aj o budúcnosť sveta. Keynes podľa Dejín 20. storočia Paula Johnsona upozorňoval: „Ak si chceme z Nemecka urobiť dojnú kravu, nesmieme ho predtým zničiť.“ Chamberlain ho však nepodporil a versailleská zmluva reparácie vyžadovala. „Tá prekliata zmluva je recept na hospodársku katastrofu a budúcu vojnu,“ povedal Keynes a vzdal sa účasti v britskej delegácii vo Versailles.

Druhú chybu urobil Chamberlain v Locarne v roku 1925. Bol to absolútny vrchol jeho kariéry. Spojenci sa dohodli s Nemeckom a táto dohoda mala zabezpečiť mier v Európe. Chamberlain spoločne s kolegami z Nemecka a Francúzska – Stressmanom a Briandom – dokonca dostal Nobelovu cenu mieru.

Až neskôr sa ukázalo, že Locarno bol omyl. Henry Kissinger v Umení diplomacie píše: Uprostred všetkých tých osláv si nikto nevšimol, že sa títo štátnici vyhli skutočným problémom. Locarno nenastolilo európsky mier, ale definovalo budúce bojisko.

Spojencom sa síce podarilo zaistiť západnú hranicu Nemecka, na východnú však aj napriek naliehaniu Francúzska zabudli. Paríž nepodporil ani Chamberlain, ktorý vyhlasoval, že Francúzsko „miluje ako ženu“.

„Žiadna britská vláda nebude, ba ani nemôže riskovať život jediného britského granátnika za poľský koridor,“ povedal Chamberlain. Už o pár rokov bolo všetko inak. Práve v Poľsku sa začala druhá svetová vojna a v nej zomierali aj tisíce britských vojakov.

Austen Chamberlain venoval celý svoj život politike. Bol úspešný. K nezabudnuteľnosti mu niečo chýbalo. Podľa Kissingera sa v Británii posmievali: „Austen vždy hral, a vždy prehral.“

Neskorší britský minister zahraničných vecí Harold Macmillan o ňom tvrdil: „Dobre rečnil, ale nikdy nie vo veľkom štýle. Dobre mu to myslelo, ale nie prenikavo… Ľudia si ho vážili, ale nikto sa ho nebál.“