FOTO
Kolotoč, ktorý postavili v meste na oslavy 1. mája, si mladé rodiny s deťmi nikdy nevyskúšali. Týždeň pred Sviatkom práce tri kilometre od mesta vybuchol štvrtý reaktor černobyľskej elektrárne. Desaťtisíce ľudí z mesta evakuovali. I keď až na druhý deň.
Mesto duchov
Najhoršia nukleárna tragédia v dejinách, ktorá vypukla 26. apríla, zmenila 50-tisícovú Pripjať na mesto duchov. Deti, ktoré by sa, nebyť havárie, mohli v lunaparku hrať, dnes pripomína len grafyti malého chlapca, ako vyfukuje bublinu z bublifuku. Siluety nakreslených postáv sú jedinými obyvateľmi tichého mesta bez života.
"Dozvedeli sme sa to pár dní po katastrofe. Začalo sa to šuškať medzi spolužiakmi z elitných rodín," spomína si na koniec apríla 1986 takmer nezúčastnene Maxim. Dvadsať rokov po havárii si zarába ako sprievodca po zakázanej zóne okolo smutne slávnej elektrárne.
Viktorovi Nikiťukovi prvé dni po havárii zničili život. "Stalo sa to približne medzi jednou a druhou ráno. O siedmej ráno sme už boli na pľaci," rozpráva generál vo výslužbe. Pred dvadsiatimi rokmi ho po výbuchu v elektrárni z Kyjeva povolali do Pripjati ako dopravného policajta.
Evakuácia podľa neho bola plná zmätkov. "Nikto presne nevedel, ako reagovať. Chvíľu nám to trvalo, kým sme dali do poriadku premávku, hoci sme na to boli povolaní. Jednoducho sme čakali na rozkaz."
Evakuácia
Masová evakuácia sa začala až v nedeľu, deň po havárii. Do mesta postaveného pre zamestnancov elektrárne prišlo 1500 autobusov nazvážaných z celej Ukrajiny. Za päť hodín odviezli 50-tisíc ľudí. "Bolo to pokojné, každý sa správal disciplinovane," spomína si Nikiťuk.
Väčšina ľudí, podobne ako on, netušila, čo sa vôbec stalo. A aj deň po havárii sa na niektorých miestach hrali deti v kalužiach vody. V miestnom rozhlase ľuďom sľubovali, že sa vrátia o tri dni, aby si nebrali zbytočné veci. Väčšina z nich svoj domov však už nikdy nevidela. Okamžite po vyľudnení mesta začala armáda okolo elektrárne a Pripjati budovať prvú desaťkilometrovú uzavretú zónu. Spolu z černobyľskej zóny vysťahovali 200-tisíc ľudí.
"Ešte šťastie, že vietor nezafúkal rádioaktívny odpad z elektrárne priamo na mesto," rozpráva sprievodca Maxim. V opačnom prípade by sa straty na životoch bezprostredne po havárii rátali na tisíce.
Pompeje
Prázdne paneláky, hotel či materská škola začali medzitým v meste chátrať. V niektorých bytoch začali dokonca rásť brezy, a to, čo nevyrabovali ľudia, splesnivelo. Zakázaný tridsaťkilometrový okruh okolo elektrárne sa premenil na Pompeje nukleárneho veku, ako miesto vzdialené 130 kilometrov severne od Kyjeva nazval nemecký týždenník Der Spiegel. Zopár vecí ako detské knižky v základnej škole či popísané tabule z narýchlo opusteného mesta sa spolu s pohodenými dýchacími maskami stali úlovkami fotoreportérov. Tí ich neraz zaranžujú, aby mali čo najlepšiu fotografiu.
Pred bránou k štvrtému černobyľskému reaktoru pobehujú túlavé psy a zvnútra počuť klavírnu hudbu. Dvadsať rokov po najhoršej nukleárnej tragédii v dejinách je miesto ospanlivo pokojné. Zdanlivo. Betónový sarkofág, pod ktorým sa ukrýva asi 20-tisíc ton rádioaktívneho materiálu v podobe lávy a piesku, dosluhuje. Krehký obal má nahradiť obrovský hangár. Náklady sa odhadujú do jednej miliardy dolárov.
Neviditeľná
Maxim z kyjevskej cestovnej agentúry nosí stále so sebou malý ručný dozimeter. Na požiadanie novinárov s ním v zábavnej čiapke s brmbolcom pózuje pred sarkofágom reaktora, zničeným bazénom v Pripjati či Červeným lesom, kde čísla na prístroji naskakujú rapídnou rýchlosťou každým krokom smerom k stromom. Rádioaktivita je v celej zóne na viacerých miestach stále životu nebezpečná, na čo upozorňujú aj časté tabule. Maximovi na displeji naskakuje až 700 mikroröntgenov za hodinu. Normálna bezriziková hladina je 19 mikroröntgenov.
"Najhoršie na rádioaktivite je, že ju nevidno," rozpráva Maxim.
Ekologický obed
V mestečku Černobyľ, podľa ktorého dostala jadrová elektráreň meno, je pre návštevníkov pripravený "ekologický obed" - tradičný ukrajinský boršč a bravčový rezeň. Pointou ekologického obeda je, že je uvarený zo zdravotne neškodlivých surovín, čiže dovezených z nekontaminovaného územia.
Neškodlivú stravu dostáva niekoľko tisíc zamestnancov v černobyľskej elektrárni, aj asi štyristo starších ľudí, ktorí nechceli opustiť domy napriek zvýšenej rádioaktivite. Najmladší ma 49 rokov, najstarší 93. Inak je bývanie v černobyľskej zóne zákonom zakázané.
Po obede sa prehliadka skanzenu nukleárnej katastrofy končí meraním rádioaktivity. Pri vchádzaní do prístroja sú návštevníci mierne nervózni a každý sa hneď pousmeje, keď na ňom zasvieti kontrolka "čistý".
Ruské kolo si deti z Pripjate nikdy nevyskúšali a podobne ako motokáry na vedľajšom autodróme chátrajú v ľudoprázdnom meste. FOTO - MIREK TÓDA
To, čo nevyrabovali, plesnivie. FOTO - MIREK TÓDA
Narýchlo opustená škôlka. Na mieste zostali hračky, plynové masky. FOTO - REUTERS
Nasprejované siluety postáv sú jedinými obyvateľmi mesta. FOTO - MIREK TÓDA
Ručný dozimeter pred sarkofágom ukazuje hladinu žiarenia. Bezrizikové je do 19 mikroröntgenov.
FOTO - MIREK TÓDA
Autor: MIREK TÓDA, Černobyľ
