FOTO - ARCHÍV
Bola to najväčšia havária v ľudských dejinách a jedna z najhanebnejších a najzločinnejších dezinformačných kampaní, ktorých sa kedy Sovietsky zväz dopustil. Černobyľ.
Je to vlastne absurdné. Štvrtý reaktor černobyľskej atómovej elektrárne vybuchol v noci z 25. na 26. apríla 1986 - v čase, keď generálny tajomník Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Michail Gorbačov začal svoju "perestrojku" a "glasnosť" - pokus o reformovanie totalitného systému.
Černobyľ však pripravil Gorbačovovi skúšku, v ktorej neobstál. Porušil všetky vlastné pravidlá glasnosti, klamal a skrýval fakty, ohrozil zdravie miliónov ľudí, umožnil svojim straníckym kolegom prijímať zločinné riešenia a Západu dokázal, že komunistický režim reformovať nemožno.
Západ sa to dozvedel o dva dni
Gorbačov riadil krajinu od marca 1985. Keď došlo k explózii, sedel v najvyššom sovietskom kresle rok. Margaret Thatcherová a Ronald Reagan sa doňho zamilovali zvlášť po tom, čo na 27. zjazde KSSZ vyhlásil "glasnosť" ako jeden z hlavných princípov informačnej politiky strany. Západ bol v extáze.
Po tom, čo černobyľská explózia vyvrhla do ovzdušia obrovský rádioaktívny mrak, bol v šoku a ilúzie o "reformovateľnom" komunizme a osvietenom vodcovi sa rýchlo zabudli. Nekompetentnosť a utajovanie závažných skutočností boli v tej situácii ozajstným zločinom.
Západ sa o katastrofe dozvedel až dva dni po výbuchu, a to nie oficiálne od Kremľa, ale vďaka tomu, že na elektrárni pri Štokholme a v Dánsku zaznamenali zvýšenú úroveň radiácie.
Moskva musela nejako reagovať. Sovietska agentúra TASS 28. apríla 1986 o deviatej večer vydáva správu: "V černobyľskej elektrárni došlo k nehode. Jeden z reaktorov bol poškodený. Sú prijímané opatrenia na odstránenie dôsledkov incidentu, postihnutým je poskytovaná nevyhnutná pomoc. Bola vytvorená vládna komisia na vyšetrenie udalostí."
Panika
Západ prepadol panike a európski novinári predpovedali starému kontinentu skutočnú apokalypsu. Meteorológovia každý deň niekoľkokrát podrobne opisovali, kam putuje rádioaktívny mrak - najviac ohrozené boli škandinávske krajiny. Sovieti stále hovorili o "technologickom výrone" bez akéhokoľvek spresnenia o obrovskom rozsahu katastrofy.
Až za 18 dní vystúpil na verejnosti otec glasnosti Gorbačov a priznal celému svetu bližšie neurčený "incident". Dnes uznáva, že o havárii ho informovali medzi prvými: "Zatelefonovali mi o 5.00 ráno 26. apríla, že v černobyľskej elektrárni nastala vážna havária."
Gorbačov však čakal, než našiel odvahu predstúpiť pred verejnosť. V tej chvíli bola vďaka "incidentu" ohrozená už veľká časť Európy. Že bolo chybou takéto váhanie, Gorbačov dnes otvorene priznáva. Panicky sa bál paniky. Ospravedlňuje sa len tým, že ani on, ani vedci a učenci nemali presnú predstavu, čo sa deje a bude diať.
Tajné protokoly
Nikto pre klamstvá a zamlčovanie pravého stavu vecí dodnes presne nevie, čo explózia 4. reaktora v černobyľskej atómovej elektrárni spôsobila, koľko ľudí zabila a zabije, z koľkých osôb sa stali invalidi. Špecialistka na jadrovú bezpečnosť Alla Jarošinská tvrdí, že dodnes sú niektoré dôležité materiály Inštitútu biofyziky Ruskej akadémie vied prísne utajované. Že sovietska vláda po katastrofe vynaložila obrovské úsilie, aby zlikvidovala časť zdravotnej dokumentácie z prvých dní po výbuchu, lekári dostávali príkazy falšovať diagnózy a znižovať dózy, ktorými pacientov ožarovali.
Jarošinská sa snaží roky upozorniť na dôkazné materiály vrátane troch tajných protokolov Politbyra ÚV KSSZ (celkom ich k situácii v Černobyle prijali 40).
Medzi zločinné rozhodnutia radí Jarošinská napríklad to, že 14 dní po katastrofe, keď bolo pre ožiarenie už hospitalizovaných 10-tisíc ľudí, stranícke orgány zvýšili 50-krát hranicu ožiarenia, za ktorú bol už človek pokladaný za hodného hospitalizácie. Chceli, aby pacientov bolo menej. Veľkú časť ľudí hneď z nemocníc prepustili, i keď si ich stav vyžadoval lekársku starostlivosť.
Z protokolov tiež vyplýva, že strana rozhodla o uvoľnení do predaja 50 ton škodlivého mäsa a nariadila zmiešať ho s mäsom zdravotne neškodlivým.
Za úplne ohavné označuje Jarošinská rozhodnutie sovietskeho vedenia, ktoré padlo dva mesiace po výbuchu. Vtedy obyvateľov asi 200 obcí presťahovali späť do silne znečistenej tridsaťkilometrovej zóny okolo elektrárne.
Prvého mája, týždeň po výbuchu, ľudia v Kyjeve a Minsku pokojne vyšli do ulíc, pretože ich strana vyslala sláviť sviatok práce. Nikto nevedel, akú dávku radiácie práve dostáva.
Dodnes je ako jeden z najväčších zločinov vnímaný vzťah strany a vlády k tisícom likvidátorov katastrofy, z ktorých mnohí ani netušili, čo sa poriadne stalo a kam ich vezú.
Koniec ilúzií o perestrojke
Štát, ktorý vyhlásil glasnosť, robil všetko pre to, aby jeho občania žili ďalej v nevedomosti. Až o päť rokov neskôr sa Černobyľ stal významným motívom politického boja. Len máločo rozzúrilo občanov tak, ako skrývanie pravdy o jadrovej katastrofe. Na Ukrajine, v Bielorusku a pobaltských republikách sa Černobyľ stal symbolom odporu k Moskve.
Černobyľ dokázal nereformovateľnosť komunistického systému, ktorý bol v najväčšej kríze ochotný v záujme zachovania vlastnej bezúhonnosti smrteľnému nebezpečenstvu vystaviť milióny ľudí. Komunizmus vďaka Černobyľu prehral technologické aj morálne preteky so Západom.
Autor: agentúra Epicentrum pre SME
