DAB Nitra * Trevor Griffiths: Šoumeni * Preklad: Zora a Martin Bútorovci * Spolupráca na scenári: Petra Polnišová * Dramaturgia: Svetozár Sprušanský, Dano Mailing * Hudba: Michal Novinski * Scéna a kostýmy: Eva Rácová * Réžia: Peter Mankovecký * Hrajú: Milan Ondrík, Ivan Vojtek, Martin Nahálka, Milan Kiš, Dušan Lenci, Juraj Hrčka, Martin Fratrič, Peter Oszlik, Anton Živčic a Ernest Šmigura * Premiéra: 22. apríla, Veľká sála Divadla Andreja Bagara v Nitre

Šoumeni Trevora Griffithsa sú hrou o politickej, ale hlavne o ľudskej korektnosti. O tom, že nie je až také smiešne, ak si uťahujeme z prisťahovalcov, alebo sa vyžívame v sexistických či rasistických vtipoch. Autor svoj angažovaný postoj ilustruje na skupinke začínajúcich zabávačov, ktorí sa predvádzajú pred agentom v nádeji, že im vari dohodí nejaký džob.

Hra bola napísaná v polovici 70. rokov, o takzvaných "stand-up comedians", ktorí v anglosaskom kontexte bavia divákov súvislým prúdom príbehov prekladaných vtipmi či postrehmi v štýle Petra Novotného. Príbeh zakotvený do iného času, prostredia i zmyslu pre humor, sa rozhodli inscenovať v Nitre ako riešenie výpadku v dramaturgickom pláne. Projekt mohol vzbudzovať nádeje na zopakovanie diváckeho úspechu pánskej jazdy z produkcie Testosterón.

Prenos témy na Slovensko sa však nevydaril. Už samotných šoumenov mohli skôr preložiť ako zabávačov. Navyše posun alternatívnej "one man šou" do akéhosi veľkolepého revue programu s tanečnicami a lesklými oblekmi, bol totálnym nepochopením pôvodného kontextu. Na Slovensku nemáme ani všemocných agentov v štýle Black Jacka, a už vôbec nie v bielom obleku so zlatými topánkami, ako to videla scénografka Eva Rácová. Obávam sa, že dnešná generácia nemá ani takú úctu ku "guru", ako ju vyjadrovali študenti humoru voči Maestrovi.

Ak už nefungoval základný rámec hry, mohli sme sa zasmiať aspoň na vtipoch, hoci analyzovať smiech je ako na rande diskutovať o anatómii. Tu však produkcia, ktorej "poradkyňou pre vtipy" bola Petra Polnišová, úplne zlyhala. Rozdiel medzi dobrým a zlým humorom bol len rozdielom medzi banálnym a banálnejším. Krasokorčuliarky so zarastenými nohami, pytliačiaci Rómovia, paroháči, šušlajúci opravári WC. Inscenátori nemali odvahu (či schopnosť) vymáčať divákov v smiechu i zahanbení pri skutočne tvrdých vtipoch o "Cigánoch, Židoch či blondínkach". Pri akože sexistickej básničke by sa neurazili ani feministky.

Maestrov obľúbenec sa v origináli osopí na divákov z hĺbky svojej triednej nenávisti. Žonglérsky výstup Milana Ondríka bol plný emócií, len sme netušili akých. Bolo to proti Bushovi, proti našej vláde, proti meštiakom, proti všetkým?

Problémom Griffithsovej hry je istá tézovitosť. Ak patetickým tónom spomenieme humor v koncentračnom tábore, je to medvedia služba obetiam i divadlu. Pátos nebolo čím vyvážiť. Tvorcovia tejto produkcie nás nepresvedčili, že to s humorom myslia vážne.