Prvý po Bohu (Pervyj posle Boga) l Rusko 2005, 99 minút l Scenár: Ilja Avramenko l Réžia: Vasilij Čiginskij l Kamera: Archil Achvlediani l Hudba: Dato Jevgenidze l Hrajú: Dmitrij Orlov, Jelizaveta Bojarská, Vladimir Gosťuchin a ďalší l Premiéra v SR: 20. apríla

Po roku 1989 sa z nášho života logicky a zároveň paradoxne vytratila ruská kultúra. Z extrému do extrému: jej hodnoty sme si azda úplne neuvedomovali, pretože nám ju nútili. Naše deti si jej hodnoty neuvedomujú, lebo sa s ňou nedostanú do kontaktu.

A hoci v posledných rokoch možno badať istý návrat do rovnováhy, dlhá absencia značí, že dospievajúca generácia vyrastala bez poznania ruského umenia.

Aj naše kiná (ak si odmyslíme filmové kluby) uviedli za dlhé ponovembrové obdobie vlastne iba štyri ruské filmy: bláznivú komédiu Svojráz ruskej poľovačky, vojnovú psychologickú drámu Kukuška, Návrat, ocenený na festivale v Benátkach, a fantastický triler Denná hliadka.

Pravda, ani dnes nie je každý ruský film naslovovzatým umeleckým dielom. Režisér Vasilij Čiginskij nie je Paradžanov ani Tarkovskij, Sokurov či Zvjagincev. Nemá ambície komunikovať s divákom prostredníctvom umenia. Chce zabávať.

Na rozdiel od Timura Bekmambetova (Denná hliadka) si však nezvolil aktuálny postmodernistický filmový jazyk, ale rozhodol sa apelovať na city veteránov, odchovaných nenáročnou vlasteneckou kinematografiou sovietskej éry.

Príbeh, hrdinovia i režijný prístup sa len veľmi málo líšia od klasických sovietskych vojnových filmov hrubšieho zrna. Ani náznak pochybností či relativizácie ako v Kukuške, zato pátos, priamočiarosť, jednodznačnosť. "Naši" sú tí dobrí, Nemci sú fašisti a jedine mŕtvy fašista je dobrý fašista!

Prirodzene, dnes už nemožno s vážnou tvárou nakrútiť sovietsky vojnový film, a tak sa ruská súčasnosť prejavuje aspoň v tom, že ústredný geroj, veliteľ ponorky s príznačným priezviskom Marinin, pochádza z ruskej šľachtickej rodiny, za čo ho perzekvuje tajná služba. To mu však nebráni, s výnimkou ľúbostných eskapád, pitiek a hazardných hier, neochvejne stáť na stráži stalinského socializmu, skrývajúceho sa pod pomenovaním "vlasť".

Tvrdiť, že Prvý po Bohu je ruská obdoba Ponorky Wolfganga Petersena, by bolo neodôvodneným optimizmom. Petersen vo svojom kultovom veľkofilme presvedčivo stvárnil autentický život (a smrť) posádky nemeckej vojnovej ponorky. Ak už na niečo Prvý po Bohu reaguje, tak je skôr odpoveď na The Hunt for Red October Johna McTiernana z roku 1990.

Čiginskij zámerne oživuje stereotypy a klišé sovietskej vojnovej drámy s cieľom získať si sympatie divákov. Šikovne si za rozprávačku príbehu vybral naivnú Taňku, čo do istej miery vysvetľuje a zdôvodňuje archaický spôsob filmového rozprávania.

Mimoriadny komerčný úspech doma v Rusku i v ďalších krajinách bývalého ZSSR dokazuje, že film Prvý po Bohu verne a pravdivo odzrkadľuje predovšetkým súčasnosť. Predstavy, túžby, hodnoty a očakávania postsovietskych ľudí.