"Už idú," predstavitelia fanklubu Michal Kysela s Matejom Bílym nadskakovali nedočkaví ako malé deti, keď zbadali autobus s veľkým vlkom na dverách. "Uverím tomu, až keď mi dá Roman (Kontšek) siahnuť na pohár.

Ani jeden z mladých mužov sa na popradský štadión nedostal. "Nechcem to už rozmazávať, ale pán Turan z Popradu nás sklamal. Na naše žiadosti o vstupenky podľa predchádzajúcej dohody reagoval zrušením telefonátu. Škoda, so Zvolenčanmi i Nitranmi sme sa vedeli vždy dohodnúť."

Riaditeľ Tibor Turan povedal, že sa bál, aby ho domáci fanúšikovia neukameňovali.

Desať minút po polnoci vstúpil na rodný žilinský ľad kapitán Roman Kontšek s pohárom majstra nad hlavou.

Fanklubisti Kysela s Bílym oživujú mikrofón. Po We Are The Champions opakujú klubové skandovačky.

Žilinské oslavy boli najspontánnejšie zo všetkých, čo na Slovensku prebehli v histórii trinástich ročníkov. Len federálne Slovana a Košíc vyplavili viac úprimných emócií. Čaro nečakaného. Žilinčania nemali pripravené ani šiltovky s menom nového šampióna. Cigary dorazili do kabíny prvé, šampanské sa zháňalo až cestou.

Polnočná hokejová omša v Žiline tiež nemala nijaký scenár. Brankára Lipovského šťastní fanúšikovia najprv vozili na bránkovej konštrukcii. Kontšek zorganizoval tradičný kolenačkový vláčik. Keď vzal do rúk mikrofón, dvojica kabínových zaklínačov Lipovský - Ficenc ukázala úctivo prstom na ústa pssst. Kontšek povedal jednu vetu: "Ďakujem, vám všetkým, že som sa dožil tejto nádhernej chvíle."

Stopla ho slza.

Tréner Ján Šterbák sa ocitol v objatí hlúčika manželiek a priateliek hráčov. Lipovský s Ficencom ho zdravia výstražnými gestami z idúcej rolby. Škorvánek pomaličky odšoféroval čestné koliesko so strapcom tancujúcich hráčov.

Košičan Gabriel Špilár dal v pravý čas vytúžené dva góly: "Až v žilinskej kabíne so všadeprítomnou Kontšekovou charizmou som sa po dvoch sezónach vrátil do hokeja. Bolo to hlavne v hlave. V Košiciach mi pri vstupe do veľkého hokeja pomáhali Arne Kroták so Slavom Pavličkom. Teraz boli veľmi smutní. To je hokej." (ju)