Furt je zamračené! Už koľko dní nesvieti slnko. A žrádlo nám zasa nedoniesli! Čo máme, pokapať od hladu? Decká chodia za Jolanou a dobiedzajú - vraj, daj nám voľačo! Také sú chudé ako tie zelené byle v Parku. Jolana nie. Tá je fajn guľatá - ledva sa obracia. Lenže to nie je, ako si myslíte. Jednoducho sa čochvíľa rozsype! Veď už aj Pali od nej ušiel, taká je bachratá. Teraz sa krúti okolo Verony. Jolane je to fuk! Aspoň má od toho darmožráča pokoj.

Aha, všetci sa zliezli okolo energobloku. Decká pištia a lietajú sem-tam a dospelí sa tmolia a vadia sa. Akoby nie - keď sú hladní. Iba čističi si chodia ako nič! Nedávno jeden povedal Palimu, keď vykríkal na Jolanu, aby mu zohnala čosi pod zuby:

"Nevyziapuj stále na tú chuderu! Jedla je všade dosť, len treba pohnúť riťou a hľadať. Ty len sedíš a vrieskaš, alebo sa natriasaš okolo nejakej baby!"

"Čo ty vieš, čo sa ty do toho starieš!" odvrkol mu Pali, ale veľmi nevyskakoval, pretože čističi sú riadne väzby. Nedávno jeden Róberta sotil pupkom - len tak, zo srandy, pretože zapáral. Róbert letel až k energobloku, a keď videl, že čistič ide za ním, tak zdrhol, sraľo!

Ty kokso! Na pľac prišiel dokonca aj pán Kalári s manželkou! To sú veci! Vyplávali vznešene z Parku vedľa seba, korzujú a tvária sa, že tam ostatní nie sú. Strašní nafúkanci, títo Kaláriovci! Chodia hore-dolu, až nakoniec pani Kalári, ktorá je o hlavu väčšia ako jej muž, nevydrží a kývne na mňa, akože - poď sem! Radšej idem. Ona keď sa rozzúri, tak popreháňa a vyfliaska hocikoho!

"Ani dnes nič nepriniesli?" pýta sa ma prísne a tvári sa pritom, ako keby som jej bol to žrádlo ukradol. Bosorka stará! "Kde máš mamu?" spovedá ma ďalej Kalárička. Musí predsa vedieť, že už nebývam u Jolany, že som teraz s kamošmi, tak čo sa furt vypytuje? Radšej zdrhám!

Pred energoblokom sa zatiaľ motajú všetci okrem Jolany, provokujú a vykrikujú. Pali hovorí, že sa vadia, lebo sú hladní. Okolo sa komótne prechádzajú zvieratá, pomaly sa pasú, nikoho si nevšímajú. zvieratá sú také, no, sprosté! Len žerú a spia, nikomu nič nerobia. Keď do nich niekto vrazí, tak po ňom hodia okom a niekedy ani to nie. Sestry Cichlové sa spoločne zakrádajú medzi ostatnými a načúvajú, čo kto hovorí. Občas sa usmejú a vycierajú špicaté zuby.

"Prečo nám nedajú, čo nám patrí?" vykrikuje Róbert a Pali mu prízvukuje.

"Veru, len čo nám patrí!"

"Čo máme, pokapať od hladu?" dupľuje Verona a ukazuje na kŕdeľ naháňajúcich sa deciek. Niektoré si dokonca sadnú na zvieratá a kúsok sa s nimi zvezú. Nie je to bohviečo, pretože zvieratá sú pomalé a hlúpe. Väčšinou ani nezbadajú, že sa niekto na nich vezie.

"To by bola žranica, chytiť si tak jedno!" brble nahlas starý Ferenc, obzerajúc sa za jedným zo zvierat, ktoré sa pomaly pasie v zelenom poraste na okraji Parku.

"Ako ho chceš chytiť? Už ťa vidím, ako ho sám naháňaš po pľaci a nakoniec hrdúsiš tými tvojimi dvoma zubami!" posmieva sa mu Pali a Róbert s Veronou sa pučia od smiechu. Starý Ferenc iba hodí hlavou.

"Čo vy viete, zasrani! Kto povedal, že sám?" mrmle si polohlasne a šuchce sa preč.

Zmráka sa a všetci sa pomaly rozchádzajú. Aj decká kdesi zaliezli a prestali sa blázniť. Ani neviem, kedy sa stratili Kaláriovci. Idem spať, aj keď mi v bruchu škvrčí. Cestou stretávam jedného čističa. Taký je vyžraný, že je tlstý skoro ako Jolana. Žmurkne na mňa a pokývne fúzmi.

"Čau, mladý! Tak čo - radšej pôjdeš spať s prázdnym bruchom, než by si pohol rozumom, čo?" Aj on pomaly mieri domov, ale cestou sa ešte raz na mňa obzrie.

Kamaráti už spia. Nájdem si svoje miesto a pomaly aj ja zaspávam, keď zrazu začujem prenikavý výkrik plný bolesti a potom ešte niekoľko ďalších. Ostatní spia tak tuho, že ich to nezobudí. Len ja sám som hore a trasiem sa od strachu, čo sa asi stalo. Keď to ráno rozprávam ostatným, vysmejú ma.

"Asi Jolana rodila a ty si hneď celý potento..." posmieva sa mi Ďuso.

Ozaj! Len čo vyjdeme von, stretneme jednu zo sestier Cichlových, a že vraj Jolana v noci porodila a že ju opatrovali, ani sa od nej nepohli.

"To Jolana v noci kričala?" pýtam sa Cichlovky, ale ona na mňa iba nasprostasto zíza, vraj prečo by kričala, nerodí prvýkrát! Potom sa zatvári strašne ľútostivo - ach jaj, ani jedno maličké neprežilo, slabulinké boli, neboriatka, pomreli, chúdence, všetky do jedného, už ich aj pochovali, tak veru, také sú ony, Cichlovky obetavé, a nič za to nechcú! Cichlovka sa krútila, dobre že sa sama nad sebou nerozplakala, ale ja som popri nej vykĺzol von. Chcel som sa poobzerať, kto to v noci tak nariekal, aj Jolanu som chcel pozrieť.

Jolana bola zalezená a len sa po mne rozkričala:

"Strať sa, nechcem ťa vidieť, nechcem nikoho vidieť. Vypadni!"

Tak som radšej vypadol, Jolana býva zlá, keď ju to chytí! Dal som si čelom vzad a vybral som sa na pľac. Pozerám: a tam - všetci na jednej kope, hmýria sa, debatujú, do toho decká pobiehajú, kriku všade, vlastného slova nepočuť!

"Asi už priniesli žrádlo!" pomyslel som si natešený a letím tam, ale čerta starého! Uprostred pľacu leží vyvalené jedno zo zvierat, to najväčšie, a je po ňom! Vidno, že si už na ňom voľakto pochutnal, lebo mu chýbalo z hlavy aj z brucha. To je ale pohľad - tlsté je, samé mäso! To asi ono v noci nariekalo, keď ho ktosi... no, veď viete! Kto to len mohol byť? Každý každého podozrieva a obviňuje.

Najviac vykrikuje Verona, že vraj aha, to iste ten starý chruňo Ferenc, veď to on o tom včera...

"Čo si sprostá?" pustí sa do nej Pali. "Myslíš, že by ho vládal zachloštiť? Veď má iba dva zuby! Iba ak by ho ušteklil na smrť! Hentie decká majú viac sily ako on!"

"Čo ty do deciek vyrývaš!" vyrúti sa hneď Verona, ako keby to Pali ináč myslel. "Nechaj decká na pokoji! Nikomu nič nerobia. Jesť im nedáš, len zabŕdaš!" Pali sa radšej stiahne od Verony ďalej a už je ticho, lebo Verona má podrezaný jazyk, ojojój - hotová žiletka!

Ostatné zvieratá sa pasú, ako keby sa nič nestalo. Na to zabité ani nepozrú, iba ho obídu. Ktovie, či vedia...?

"Mali by sme ho, teda, keď už je raz po ňom...!" To sa ozval Róbert a nervózne obchádza dookola. "Tomu už nič nepomôže a my sme všetci hladní, aj decká sú hladné!"

Odrazu počuť vresk! Z Parku vyletela Kalárička, za ňou ten jej prťavý manžel a Kalárička jačí na celé kolo, že ich nikto nezavolal... že im nikto nepovedal... že si to všetci vypijú... že im ona všetkým ešte ukáže...

Ostatní sa radšej rozpŕchnu a stratia sa v Parku, iba Ďuso a ja sme sa schovali za energoblok do úzkej medzery, tam sa Kalárička nezmestí a nemôže nás chytiť, aj keby nás zbadala! Našťastie nás nevidí.

"Pozri, ako to obžrali, čvarga jedna nenažratá!" zúri Kalárička a obchádza zvyšky zvieraťa. "Ledva nám tu čo nechali, sviniari!"

"Majú kopu detí, iste boli hladné!" povie nesmelo Kaláričkin muž, ale to si dal! Kalárička ho tak fľasne z každej strany, až ho zamotá.

"Ešte sa ich budeš zastávať! Kto to videl? Prečo majú plno deciek? Dobre, že sú tu tie Cichlové, aspoň sa..."

"Drž hubu!" povie zrazu Kaláričkin manžel ostro a ona - na div sveta - ozaj stíchne. Potom sa obaja venujú zvyškom hostiny zo zvieraťa. Nás to prestane baviť, a keď už nič nehovoria, vykĺzneme poza nich. Kým sa Kalárička spamätá, už sme dávno v Parku a hľadáme ostatných.

Aj na druhej strane Parku je krik.

"Vypadni, ty darmožráč!" kričí Jolana na Paliho. Už je zasa fajn štíhla a Verona je nielen bachratá, ale aj papuľnatá, tak by sa Pali rád vrátil ku Jolane. Jolana by chcela mať chvíľu pokoj, ale to sa tu nedá! Len čo vyhodila Paliho, už sa okolo nej točí Róbert. Jolana po ňom tiež vyletí, ale čože je to na Róberta!

"Poď, mám pre teba voľačo, to by si sa od Paliho nikdy nedožila!" vraví jej Róbert lichotivo a Jolana nakoniec zo zvedavosti ide za ním. Aj ja sa zakrádam, lebo aj ja som zvedavý! Róbert sa najskôr obzerá, či ich náhodou nikto nevidí, a potom vedie Jolanu až na druhý koniec Parku.

"Aha, čo som našiel!" vraví. "Vezmi si, koľko chceš!"

Jolana zhíkne a potom už počuť len mliaskanie. Vykukol som z kríkov. Róbert zrejme našiel tajné zásoby čističov a doviedol k nim Jolanu. Hlavne, aby v tom nelietal sám, keby sa prezradilo, že kradne čističom zásoby. Oni sú na to veľmi hákliví a dlho si pamätajú toho, kto im niečo potiahne!

Jolana je po pôrode vyhladnutá. Na ňu nikto nepamätal pri tej hostine! Ja som to už nestihol, lebo sa dovalili Kaláriovci a musel som zdrhať.

"Čo som ti povedal? Len sa ma drž a bude ti dobre. Keby to našiel Pali, tak by sa na teba vykašľal a všetko by zožral sám!" Jolana čuší, len sa pchá. Vie, že Róbert má pravdu.

"Veď sa aj na mňa vykašľal." povie nakoniec rezolútne, keď má už brucho plné do prasknutia. "Keby sa o mňa nestarali Cichlovky, Pali by sa o mňa veru ani neobzrel, mohla by som aj zdochnúť!"

Róbert sa rozrehoce, skoro ho o zem hodí.

"Jolana, ty si ozaj taká sprostá, alebo sa len tak robíš? Ty si myslíš, že sa Cichlovky o každého starajú len tak? Pozri sa na ich napchaté bruchá! Odkiaľ sú také vyžrané, veď ani im nikto nič nedal? Pozri na ich zuby! Keď sa usmejú, až mráz po chrbte chodí!"

"Ale veď..." Jolana je zjavne z jeho reči šokovaná. "Veď sa starali aj o mňa, aj o tie maličké! Aj ich pochovali, chúdence, keď ja som nevládala!"

"Aj sa postarali, aj ich pochovali, to je pravda. Ale rovno do brucha, čo myslíš? Keby ich boli kdesi zahrabali, čističi by o tom museli vedieť, tak sa ich teda opýtaj!"

Jolana naňho chvíľu pozerá, potom sa zvrtne a letí odtiaľ, nariekajúc:

"Moje detičky! Moje maličké! Čo ste komu spravili, také drobné? Ach jaj, ach jaj..."

Keď vyletela na pľac, sestry Cichlové sa práve točili okolo Verony.

"Aká si pekná, guľatučká!" chválila ju jedna z Cichloviek. "Už to čoskoro bude, pravda! Neboj sa, my ti pomôžeme, nezostaneš sama, iba na tom svojom lenivom chlapovi!" dodáva druhá a priateľsky na Veronu cerí svoje špicaté zuby.

"Kde ste dali moje detičky?" Jolana sa vyrúti z Parku a vrhne sa na Cichlovky. "Vy ste ich nepochovali, vy ste ich..."

Sestry sa na ňu hrozivo obrátia.

"Čo to táraš? Keby nebolo nás, tak by si mohla aj zdochnúť, nikto by sa po tebe ani len neobzrel!"

"Verona, never im, sú to obyčajné..." vrieska Jolana a Róbert sa ju snaží odohnať.

"Čo je to tu za krik?" Od energobloku sa približujú dvaja čističi.

"To táto nevďačnica Jolana na nás vykrikuje!" žaluje jedna zo sestier pokrytecky. "Pomohli sme jej a toto máme za to, že sme u nej celú noc prebdeli!" Sestry stoja vedľa seba ako baránky, oči vykrúcajú, dobre, že ich nenadnáša od poctivosti.

Jeden z čističov si ich chvíľu obzerá a potom chce niečo povedať, ale v tú chvíľu vyjde slnko a zaleje celý pľac zlatým svetlom.

"Aha - slnko vyšlo! Určite prinesú aj žrádlo!" kričí Pali z plného hrdla na ostatných, ktorí sa na pľac zbiehajú zo všetkých kútov. Aj Kaláriovci zabudnú na svoju vznešenosť a strkajú sa s ostatnými, kto bude prvý.

O chvíľu je po všetkom a všetci sa znovu rozchádzajú, spokojní, nasýtení, troška ospanliví, idú si zdriemnuť. Po pľaci sa preháňajú už iba decká a čističi obzerajú špinu, ktorá tam zostala.

"Len sa nažrať a vypadnúť!" povie jeden a znechutene sa obzerá. Okolo energobloku sa krúti vír smetí a odpadu a decká sa vrhajú priamo do jeho stredu a nadšene pištia.

"Tak poďme, nech to máme za sebou!" pokýva fúzmi druhý z čističov odovzdane.

"Mamííí!" volá malý Kubko a slzy má na krajíčku. "Poď sa pozrieť! Fero sa mi na to všetko vykašľal, vôbec sa o nič nestaral! Pozri, aká špina je všade. Ani raz to nevyčistil! Ten filter ledva ťahá, skoro celý je upchatý! Ani jesť im určite nedával, aha - nič z krmiva neodbudlo, ani svetlo nezažíhal. Všetky riasy po stenách aj po rastlinách sú dočista vyjedené! Ako sa len na to jedlo vrhli! A jeden slimák uhynul, pozri, z tých veľkých! Iba prázdna ulita ostala! Asi ho nakoniec od hladu zjedli, chudáka. A tá najstaršia gubka už určite mala mladé, lebo nie je vôbec guľatá, ale nikde ich tu nevidím. Prosím? Že ich zožrali cichlidy? No, niečo ich asi zožralo! Buď cichlidy, alebo skaláre. Pozri, ako sa tu tie skaláre nosia, ako baróni! Myslíš, že sú radi, že som sa vrátil? Čo, mami! Že ma poznali? Že si ma pamätajú?

Ale druhýkrát už nenechám Ferovi akvárium na starosť. On má v hlave len disko a baby! ... Mamííí! Pomóóc! Fero ma bije!"

Obor za priesvitnou stenou nášho sveta sa nakláňa a sype nám ešte ďalšiu dávku. Čo by sme tak asi robili, keby vôbec neprišiel?

To je ale mizerný, mizerný život!

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka