Včera som v Berlíne znova zašiel do divadla. Tesne pred začiatkom som si ešte odskočil na toaletu. Zamkol som za sebou v kabínke dvere a kruhová kľučka mi zostala v ruke. Zlomila sa a nedala sa nasadiť späť. Lomcoval som dverami, ale nepomohlo. Volal som o pomoc. Nikde nikto. Komu zavolať? Bleskovo som premeral priestor od podlahy až po strop. Hore zostala úzka medzera, akurát na telo. Vyzliekol som si sako, jednu nohu som vyložil na kryt misy a druhú na krehký držiak na papier. Urobil som chvat, ktorému sme ako deti hovorievali hasičák. Dostal som sa von. Inscenácia sa práve začínala a ja som si už o pár minút nebol istý, či drobná prekážka na záchode nebola jej súčasťou.
Už získavam prehľad o tom, ako v Berlíne inscenovať avantgardné divadlo. Treba si zvoliť text osvedčeného klasika 19. storočia, vhodní sú najmä temní Rusi a Škandinávci, no rozhodne nie v nemčine. Ideálny je nejaký vychytený nezrozumiteľný jazyk ako srbčina, ukrajinčina či slovenčina. Poľština je už priveľmi obohraná. Knihu treba otvoriť kdesi v polovici a vybrať pasáže, ktoré budú herci náhodne vrieskať tak hlasno, že sa beztak ničomu nedá rozumieť. Bezútešná scéna, opustená garáž, sex-kino alebo industriálne skladisko, ako aj časť hľadiska sa na začiatku polejú množstvom slizkej tekutiny. (Divákom odporúčam chodievať na predstavenia buď v plavkách, alebo v neoprénovom obleku a ihneď po skončení sa dôkladne osprchovať.) Vzápätí sa na desať minút zapne dymostroj a cez reproduktory sa na maximálnej hlasitosti pustí alternatívny rock z Oklahomy alebo sibírske techno.
Vtedy sa na javisku objavia herci, väčšinou nahí, niektorí prezlečení do kostýmov, o ktorých si boháči myslia, že by ich mohla nosiť robotnícka trieda. Popri sérii epileptických záchvatov a rýchlych súloží sa začnú monológy. V polovici sa prejde do nemčiny a prednesú sa krátke srdcervúce spovede o tom, ako zomrel váš prvý škrečok, prečo mama raz navarila vanilkový puding plný hrčiek, alebo koľko krvi sa priemerne stratí pri menštruácii. Falošne sa zaspieva niečo od Queenu alebo Metallicy, čo je signál na demoláciu priestoru a pre divákov znamenie, aby si kryli tvár i telo pred letiacimi predmetmi. Potom už publiku zostáva len pokorne prijať označenia áršloch a švajn a odmeniť účinkujúcich dlhotrvajúcim potleskom.
