a 7. apríla 2006 v Divadle Kolowrat

Volajú sa Josef a Marie a sú si v určitom okamihu života súdení.

Nič nové na téme osamelých starých ľudí nie je. Zaujímavá však môže byť podtéma hry dramatika Petra Turriniho, akási nezaradenosť, neschopnosť jednoznačne sa stotožniť s konkrétnou národnou identitou. Sám Turrini je napoly Talian, napoly Rakúšan.

Hlavný dôvod, prečo si do postáv Josefa a Marie vybral režisér Martin Porubjak práve Bronislava Poloczeka a Emíliu Vášáryovú, je možno práve v odhalení tejto línie deja. Istú nezaradenosť možno vystopovať aj u protagonistov. "Broňa Poloczek je Poliak zo Sliezska, ktoré bolo chvíľu poľské, potom nemecké, potom české. Emília Vášáryová je z Banskej Štiavnice, kde sa hovorilo viac po nemecky ako po slovensky a korene má - ako jej meno prezrádza - kdesi v Maďarsku."

Zrejme práve toto tvorcov inšpirovalo k radikálnej úprave hry do reálií bývalého Československa a dnešných samostatných republík. A tak Marie je emigrantka, ktorá sa po rokoch vrátila do vlasti. Josef je bývalý komunista, ktorého zradili vlastné rady, avšak ani potom svoje silné ľavičiarske cítenie nestratil. Úprava by bola oveľa čistejšia, keby inscenácia občas neskĺzla do jadrnejších, politicky okorenených alúzií na súčasnosť, nadbiehajúcich divákovi.

Našťastie, spletité a osamelé ľudské osudy upratovačky Marie a strážnika Josefa, ktorí sa ľuďmi a bohom opustení stretávajú v hypermarkete rovno na Štedrý večer, sú v inscenácii predsa len dôležitejšie než historicko-geografické pozadie. Vášáryovej Marie emigruje, aby sa vonku presadila ako varietná tanečnica, jej kariéra pred pádom železnej opony a návratom do rodnej vlasti sa končí na toaletách v kine.

Ak Josefovi predvádza kadetky, piruety či umierajúcu labuť, robí to s veľkorysým priznaním "odkvitania", pričom uplatňuje obdivuhodný zmysel pre sebazosmiešnenie. Už nijaká femme fatale, ale neupravená žena v pracovnom odeve, s vlasmi narýchlo prichytenými pod čelenkou, s metlou v ruke a v lodičkách, ktoré ako jediné prezrádzajú minulosť tanečnice.

Reklamný podtitul inscenácie Josef a Marie hovorí, že láska kvitne v každom veku. Aj herectvo Emílie Vášáryovej kvitne v každom veku. Žiaľ, všetko, čím inak veľmi dojemný Poloczek obohacuje svojho Josefa, pôsobí tak trocha ako tvrdo natrénované etudy. Na konto réžie treba okrem presného hereckého obsadenia pripísať najmä akčnosť v genéze vzťahu dvojice stratencov. Spontánna hravosť mierne zaskočených milencov sa skončí až v nekontrolovanej odviazanosti.

Aj napriek neobjavnosti témy je produkcia Martina Porubjaka predovšetkým o múdrosti starnutia a tolerancii medzi dvoma ľuďmi, ktorí sa politicky dívajú každý na inú stranu.

Autor: ĽUBICA KRÉNOVÁ(Autorka je divadelná publicistka)