Zo slovenskej postmodernej poézie sa sotva dozviete, čo jej autori cítili, čo si mysleli, čo vnímali, čo zažívali, keď sa rozhodli dať príslušné množstvo slov na papier. Mnohé knižne vydané zbierky už totiž neobsahujú básne, ale len texty usporiadané do veršových útvarov a niekedy ani to nie. Z poézie sa stratila ľudská dimenzia, dehumanizuje sa až do ľadovej vecnosti (nazýva sa to cool), nezaujíma sa o vnútro človeka, ktoré kedysi vedela dešifrovať a pomenovať jeho stav, ani o svet, ktorého sa zmocňovala a dokázala vysloviť jeho krásy, krízy i hrôzy.
Takéto zvecnenie predstavovala aj básnická tvorba Petra Šuleja (1967), doteraz autora piatich kníh rozličného žánru, inklinujúceho podľa Mikulovho slovníka slovenských spisovateľov k „hyperpunkovej poézii“. A tu zrazu dostávam do rúk jeho ďalšiu básnickú zbierku Návrat veľkého romantika (Drewo a srd, Banská Bystrica, 2001). Názov natoľko nezvyklý, až by sa zdalo, že ide o mystifikáciu, či dokonca persifláž. Kto je tým romantikom? Sám autor?
V niektorých básňach akoby Šulej priam úpenlivo hľadal cez prívaly svojej internetizujúcej predstavivosti sám seba, „pripravený šepkať nežné hlúposti: milujem ťa a tak…“, akoby mu už vo vyjadrení toho, čoho je plný, totiž normálnych ľudských citov, prekážal ten „sieťový modul / hypertextový modul“ a túži - aspoň vo vzťahu k svojej očakávanej femme fatale - „po zrozumiteľnom rastri veršov / po krásnej novej básni“.
Pekná, povedal by som prirodzená túžba.
V Šulejových básňach napriek tomu dominuje prízrak počítačovej závislosti, ktorá ho doslova vsakuje a bráni mu označovať a vyberať si veci, kontakty a vlastnosti po svojom, lebo veď „program je program“ a v ňom je zahrnuté okrem rozmernosti vesmíru aj to, že dieťa číta Mechúrika a Koščúrika, čiže celý rozsah existencie jednotlivca, ba ľudstva. Vďaka tomuto neodbytnému fenoménu mu už aj ľudia pripadajú „topografickí“, čiže ako čosi, čo je označiteľné len akýmisi geodetickými výrazmi, ktoré by si vyžadovali hádam aj slovník cudzích slov. Sem-tam sa nájde stopa po ľudskej výpovedi, najmä v sérii básní Texty / Lásky, kde Šulej, ktorý dokonca v jednej básni už z postele nevstáva, ale „vysurfuje“, prejavil až prekvapujúcu otvorenosť ozajstného romantika vo vzťahu k žene napriek pochybnosti, „nakoľko je zaujímavé to, čo sa skrýva v mojom vnútri“ a konštatovaniu „možno to ani sám nechcem vedieť“.
Tu prekročil živý Šulej tieň počítačového Šuleja. Zvláštnosťou jeho knihy je, že v závere si uverejnil preklady trinástich básní do angličtiny.
Celkom inej proveniencie je zbierka Erika Grocha L‘acinéma z toho istého vydavateľstva. Na rozdiel od Šulejovho pretechnizovaného jazyka používa Groch jazyk abstrakcie, lebo jeho poézia chce meditovať, vstupovať človeku do vedomia i svedomia aj určitými religiózno-filozofujúcimi gestami (hneď na začiatku uvádza rozsiahly úryvok zo životopisu sv. Františka). V Grochových textoch sa to len tak hemží všelijakými definíciami, ktoré pôsobia svojou vyabstrahovanosťou a motivickou či tematickou nezakotvenosťou až nezáživne a hlucho (ani sa nečudujem, lebo tak ako v básni Písanie z predošlej zbierky TO, aj tu tvrdí, že „Poésis znamená tvoriť z ničoho“).
V Grochových iste dobre myslených veršoch mi chýba ono čaro nápadov alebo obrazov, ktoré daný text odlišujú od náučnej prózy. A Groch mi práve takúto prózu pripomína.
