V posledných týždňoch sa izraelské tanky a vrtuľníky zameriavajú hlavne na miesta, ktoré sú v mnohých ohľadoch symbolické pre konflikt, ktorý si desaťročia vyberá na Blízkom východe čoraz vyššiu daň v podobe straty ľudských životov. Utečenci na svojom území - tento paradox platí pre obyvateľov utečeneckých táborov - Palestínčanov, ktorých z domovov vyhnali izraelsko-arabské vojny. Sú okolo väčšiny miest palestínskej autonómie, o ich obyvateľov sa desaťročia stará OSN. Podľa Izraela sa do nich utiahli tí najradikálnejší bojovníci, a preto tu inteznívne búrajú domy, zatýkajú zajatcov, bombardujú a konfiškujú zbrane. S odhodlaním, že potrestajú a zneškodnia najradikálnejšiu časť palestínskej spoločnosti. Chudoba a sen o domove, ktorý tu tri generácie Palestínčanov snívajú nad fotografiami zbúraných domov, je spolu s pohľadom a izraelskú streľbu pod oknami silnou a neutíšiteľnou zmesou beznádeje, nenávisti a odhodlania obetovať sa a bojovať ďalej.
V tábore Džabálija, kde izraelské tanky vnikli v uplynulých dňoch a kde v prestrelkách prišlo o život viac ako 20 Palestínčanov, sú domy z tehál, na strechách majú i satelitné antény, píše denník IHT. Na ploche 1,5 kilometra štvorcového sa tu tlačí 100 000 ľudí. Spravuje ho UNRWA, agentúra OSN pre palestínskych utečencov. Poskytuje im ubytovanie, stravu, lekársku starostlivosť a školské vzdelanie. Takto je živený bolestivý politický vred. Izrael tvrdí, že arabskí politici s utečencami manipulujú a robia z nich politickú zbraň. Sú presvedčení, že systém táborov znemožnil ich začlenenie do spoločnosti.
„Bol to raj - primitívny hlinený domček s drevenými dverami bez kľučky, pretože nebola potrebná. Stával sa na poli s obilím na dedine Simsin, tienili ho figovníky. Zrútili ho pred polstoročím,“ spomína Muhammad Azíz na bývalý dom rodiny, ktorý pozná len z otcovho rozprávania. Na západnom brehu Jordánu, v pásme Gazy, ale i v susedných štátoch najmä v Libanone, menej v Jordánsku a Sýrii žije v podobných podmienkach 3,7 milióna Palestínčanov. Spomedzi nich pochádza najviac bojovníkov ochotných za palestínsku vec i zomrieť. „Ich motiváciou nie je nebo plné panien, ale stratený pozemský raj,“ tvrdí jeden z vodcov skupiny Hamas Nizár Radžán.
Len časť z nich súhlasí s plánom budovať si svoj štát na území, ktoré Izrael obsadil v roku 1967. Tí miernejší hovoria, že sa Izrael musí ospravedlniť a ponúknuť riešenie pre utečencov. Radžán medzi nich nepatrí. „Môj dom v týchto hraniciach nie je,“ hovorí. Jeho rodina pochádza z Aškelonu.
„V týchto snoch o niekdajších domovoch je veľa zmysluplného. Stáva sa z toho až mýtus, ktorý hýbe myslením Palestínčanov,“ hovorí psychiater z Gazy Ijád Sarradž. (kl, čtk)
