Taliansky triumf 1934 znamenal veľký skok futbalu v krajine. O štyri roky vo Francúzsku bola už squadra azzurra minimálne spolufavoritom. Turínsky Juventus, milánske AC a Ambrosiana (predošlý i dnešný Internazionale, Mussolini zakázal tento názov), rímske AS i Lazio, Bologna boli špičkou.

Pozzo zostavil kompletne nový tím. Obranná dvojica Foni, Rava na okrajoch so stiahnutým stredným záložníkom Locatellim bola prototypom pružného poňatia, pri ktorom sa zozadu rýchlo útočí. V útoku mali Taliani zrejme najväčšiu hviezdu vtedajšieho futbalu (popri Brazílčanovi Leonidasovi) Silvia Piolu.

V krajine platilo: "Za koho hrá Piola, ten bude majstrom." Šťastným klubom, ktorý získal rodáka z Pavie (*4. októbra 1913 - Ý14. októbra 1996) bol Lazio Rím. Elegantný Silvio dal vo finále dva góly, v 34 medzištátnych stretnutiach dal 30 gólov.

Pozzo ho objavil, keď mal dvadsaťtri. Skvelú kariéru mu iste zničili vojnové roky. Piola hral až do roku 1954, v reprezentácii ešte v päťdesiatom druhom. V serii A dal v 565 zápasoch 395 gólov. Rimania ponuky dlho odmietali, už vtedy u nich platilo: fuori commercio - nepredajný. Slávny útočník až na staré kolená odišiel do Novary. Posledný gól kariéry dal vo februári 1954 AC Milánu (1:1).