Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden chlapec. Ľudia mu hovorili, že má pekné, hnedé, veľké oči. A veru aj vlásky, husté a rovnako hnedé. Ľuďom sa páčili a radi ho po nich hladili.
Chlapec mal však ťažké srdce. Nie na ľudí, ktorí sa mu radi dívali do očí a ktorí mu hladili vlásky, ale na ľudí, ktorí v ňom nevideli človeka takého, aký v skutočnosti je. Tí ľudia neboli nevidiaci, a tak veľmi rýchlo zbadali, že chlapec má nielen hnedé oči a vlásky, ale aj pokožka bola nejaká čokoládová. A tým ľuďom sa zachmúrila tvár, keď to zbadali i s chlapcom hneď inak rozprávať začali. Tým chlapcom som ja a toto je môj príbeh.
Časť prvá: Detstvo (Andante, Poco Allegretto)
Myslím, že som sa vnímal ako šťastné dieťa, aj keď paradoxne, teraz svoje detstvo hodnotím ako menej šťastné, no vtedy si to človek tak neuvedomí. Mal som svoj svet, a svoje vnímanie a všetko zlé som si automaticky otočil na menej bolestnú formu, a tak som sa prirodzene chránil voči všetkému a všetkým.
Prišla puberta, a s ňou prvé problémy, lebo človek si v tomto veku vytvára hranice nové a tie staré porušuje či rovno ničí. Skúma. Niekedy zakričí a čaká, čo to spraví. Vtedy sa stalo to, o čom som len čítal a hovoril si, že mne sa to nemôže stať, lebo... Lebo.
Dovtedy som sa nevnímal ako Róm. Potlačil som toto poznanie na úroveň nevedomia, nevšímal som si to. V IT reči by sa dalo povedať, že to bolo ako program bežiaci na pozadí, kým vy normálne fungujete. No niekto na moju ikonku dvakrát klikol a dosť to bolelo.
Časť druhá: Nahnevaní mladí muži (Presto, Grave)
Klikali na mňa asi desiati (na striedačku), pričom som zreteľne cítil, kto má akú obuv a už vtedy som ocenil kvalitu tenisiek N*ke, v porovnaní s Miletičovou ulicou.
Stalo sa to takto: s mojím best-friendom sme chodievali často na Sandberg, a pravidelne sme sa vracali jednou cestou. Na istom mieste sa stretávala mládež, aby si užila pivko i cigaretky a s kamošom sme ich vídavali, a teda aj oni nás. A raz sa rozhodli, že ma chcú spoznať bližšie (asi pre oči a vlásky), a teda sme si potykali. Kamaráta nechali, zrejme im jeho tepláková súprava neprekážala. Mne vlastne tiež nie.
Dlho som sa spamätával. To bolo prvýkrát, že mi niekto dal jasne pocítiť, že v tejto spoločnosti nie som vítaný a stojím na jej okraji.
Tam sa niekde začal boj, na jednej strane so sebou samým (neprijímanie skutočnosti, že som ozaj Cigán, no ozaj som!) a na druhej strane s okolím. Dokazovanie, že mám v hlave viac, že sa viem správať, že nekradnem. Hra na to, aký som dokonalejší, než ostatní. Nemohol som si dovoliť mať také chyby ako ostatní. Dvojakým metrom som sa začal posudzovať sám, aby som si zvykol na to, že budem vždy inak vnímaný, a preto musím byť lepší. Stále niečo dokazovať, stále za niečo bojovať.
Časť tretia (Finale)
Stredná škola bola sklamaním. Sklamalo prostredie, ľudia. Umelci sú zvláštna sorta. Sú citlivejší, vnímavejší? Asi áno, ale to by sa nesmeli potápať v alkohole. A teraz?
Ľudia majú radi príklady, tak aspoň jeden. Každodenne cestujem autobusom, ale to nie je dôležité, či je to bus, alebo električka. Nemám rád preplnené prostriedky hromadnej dopravy. Nie preto, lebo je mi to nepríjemné sa s niekým a na niekoho tlačiť. Nie pre zlý vzduch v lete. Z času na čas sa stane, že môj sused či suseda sa na mňa pozrie, v ich mozgu zasvieti red-alert a oni automaticky hneď kontrolujú, či im z ich vrecka (ktoré je na mojej strane) niečo nezmizlo.
Asertívna vložka: ĽUDIA, MŇA TO NEVÝSLOVNE URÁŽA!
Aj pani predavačka v maloobsluhe, či ujo ochrankár v hypermarkete majú to nutkanie.
A ja sa pýtam: Je to nejakou zložkou v mojej eau de toilette, že tak reagujete?
Nie.
Som len človek, s hnedými vlasmi, hnedými očami a hnedou pleťou. Volám sa Vašo. Mám rád farbu stromov, vôňu dažďa, svojich priateľov a veľa iných vecí, tak ako vy.
Keď ma uvidíte v buse, zrejme si budem čítať, je to to najlepšie na dlhú cestu domov (v dvadsaťjednotke). Ak budete chcieť, pokojne sa mi prihovorte, ja nehryziem, dokonca sa aj usmejem (používam pastu s bieliacim účinkom, tak to vari bude vidieť).
A ja sľubujem, že vám z vrecka či z tašky, nič neukradnem.
Autor: VAŠO ŽIDEK
