Nedeľa, 5. júl, 2020 | Meniny má Cyril, MetodKrížovkyKrížovky
ROZHOVOR

režisér Bohdan Sláma: Žiadny ľudský tvor nemôže byť cudzí

Meno českého režiséra Bodana Slámu kritika vyzdvihuje už od roku 2001, keď nakrútil film Divoké včely. Zamilovali si ho aj poroty na zahraničných filmových festivaloch, kde vyhral viaceré ceny napriek bezútešnému vidieckemu prostrediu a štylizovanému natu

ralizmu, ktorý nebol divácky lákavý. V septembri minulého roku Bohdan Sláma odpremiéroval v Prahe film Štěstí, ktorý odvtedy žne úspech za úspechom. Získal hlavnú cenu na prestížnom festivale európskeho filmu v San Sebastiane, päť cien v národnom filmovom rebríčku Český lev a cenu Kristián na Febiofeste. Na Slovensko Štěstí prišiel osobne uviesť pred dvomi týždňami v rámci slovenskej časti tejto filmovej prehliadky.

O čom sa s vami chcú zhovárať diváci po tom, ako si pozrú film?
Film je dosť prostý. A hoci na konci zanecháva nejaké otázky, nerád o ňom diskutujem hneď po premietaní. Bol by som radšej, keby pomaly doznieval bez slov.

Skryť Vypnúť reklamu

Napriek tomu, zarazila vás nejaká divácka reakcia?
Zaskočili ma zahraniční novinári, ktorí hľadali vo filme obraz celkovej situácie v našej krajine. Je detinské, keď vidíte niečo z druhého konca sveta a hovoríte si - aha, tak takto to tam vyzerá - a hneď vám schádzajú na um politické konotácie. Ak má byť Štěstí obrazom života v Čechách začiatku 3. tisícročia, bolo by to dosť čudné, aj keď, samozrejme, čiastočne z reality vychádza.

V takom prípade ich asi prekvapil aj samotný názov filmu?
To určite.

Po viac ako dvojročnej práci a následnej propagácii filmu, neunavuje vás stále opakovať slovo Štěstí?
Nie! Ale každý z nás, ak je rozumný, veľmi málo používa slovo šťastie, lebo vyjadruje nepolapiteľnú záhadu. Nikto nevie, čo to je, z čoho vzniká, ako a s čím prichádza. Šťastie je čosi, čo okolo nás iba vibruje a vôbec nie je trvalé. Na svete nenájdete človeka, čo by nechcel byť šťastným, ale znie hlúpo, keď povie "som šťastný", lebo tento jeho stav môže každú chvíľku pominúť. Pri hľadaní šťastia ide hlavne o cestu a poznanie toho, čo by tým šťastím asi tak mohlo byť, hoci sú to často veľmi konkrétne veci. Musíme byť otvorení, ale zároveň aj veľmi skromní, ak si to pre seba chceme ujasniť. Šťastie sa tvári ako obecný pojem, ale pre každého z nás znamená niečo iné, a to v každom ďalšom momente. Sú veci, ktoré pocit šťastia spôsobujú len na okamih. A keď tento okamih vyprchá, vzápätí narastá prázdnota, nepochopenie a napokon nešťastie. No a potom sú veci, ktoré dokážu človeka trvalo držať - napríklad, keď stretnete lásku a môžete si dovoliť opierať o silu, ktorá vo vás táto láska vzbudzuje.

Skryť Vypnúť reklamu

Nie je to jedna z najobľúbenejších filmových tém - upozorňovať ľudí, že naozajstné šťastie im uniká, lebo ho spravidla rozoznajú až spätne, keď je už neskoro?
Samozrejme, ale moja hrdinka ešte má šancu znovu nájsť svojho Toníka, aby spolu slušne zvládli život, ktorý je ťažký. Stretávam sa s dvomi reakciami - sú ľudia, ktorí nerozumejú záveru filmu, nevedia, čo si s ním majú počať, lebo sú frustrovaní a projektujú doň vlastné neveselé životné skúsenosti. V tom im ale nemôžem pomôcť. A potom sú takí, čo sú presvedčení, že sa mladý pár nájde, lebo pochopia nádej, ktorá na tom konci je. Vtedy mám pocit, že sme Štěstí neurobili nejako hlúpo.

Prečo je pre európskych režisérov také ťažké urobiť jednoznačný happy end?
U nás je naozaj ťažké dospieť k presvedčivému happy endu. V amerckej verzii by asi film končil spomalenými zábermi šťastného stretnutia zaľúbencov. Aj mne by sa to páčilo, ale v našom kontexte to režisér nemôže "narvať" divákom takto jednoducho a jednoznačne. U nás sme zvyknutí na to, že svet je komplikovaný. Nedôverujeme tomu, že niečo naozaj môže byť trvalé. Na druhej strane sme o to schopnejší vyrovnať sa s koncami, ktoré šťastné nie sú.

Skryť Vypnúť reklamu

Jednoznačný úspech k vám prišiel krátko pred štyridsiatkou. Aký ste mali pocit zo sveta, s ktorým ste sa teraz v krátkom čase stretli na svetových filmových festivaloch?
Samotný svet pre mňa nebol až takým prekvapením, ale naozaj ma napĺňalo radosťou, keď publikum rozumelo filmu napriek odlišnej historickej a kultúrnej skúsenosti. Môj príbeh sa týka základných ľudských vecí - zodpovednosti voči bezbranným deťom a našej schopnosti v takejto situácii konať správne. Emócie majú ľudia rovnaké, a ak sú pravdivé, je šanca, že ich precíti niekto iný na druhom konci sveta. Je radosť robiť film, keď vďaka nemu divák niečo silno zacíti. Aspoň na chvíľu.

Dôležitú úlohu vo filme hrajú deti, ktoré sú v Česku a na Slovensku asi rovnako bezbranné...
Všade na svete.

Skryť Vypnúť reklamu

V bývalom Československu však panoval názor, že v našich detských domovoch je o deti výborne postarané. Zmenil sa nejako tento postoj?
Nezmenil. Stále zatvárame deti do detských domovov a tvárime, že je to v poriadku. Sme úplne zúfalá spoločnosť, lebo u nás je v detských domovoch najväčší počet detí v prepočte na počet obyvateľstva. Stále tu prežíva socialistická fáma, že tam majú všetko, čo potrebujú, a nič zlé sa im nemôže stať, lebo sa o ne stará štát. Tieto deti však nedostávajú to základné, čo potrebujú - fixáciu na konkrétnu mamu a konkrétneho otca. Bez toho je veľmi ťažké žiť. Všetci sa tvárime, že sme rozvinutá spoločnosť a súčasť Európy, uspokojujeme sa s úspechmi na mnohých frontoch, a nevšímame si, že sa nevieme postarať o vlastné deti. Každé dieťa v detskom domove sa týka ktoréhokoľvek dospelého človeka, a je to hanba, ktorá padá na každého z nás. Takéto idiotské a tyranské uvažovanie je dlhodobý nezmysel, lebo produkuje sociálne problémy. Navyše, je založené na hroznej téze, že deti sa pokladajú za vlastníctvo toho, kto ich splodil. Ten, kto sa o svoje deti vôbec nestará, má na ne väčšie právo, ako tí, čo by sa ich chceli ujať a stať sa ich plnohodnotnými rodičmi. Deti sú v detských domovoch často viazané len tým, že raz za pol roka dostanú od nejakého biologického rodiča korešpondenčný lístok s cynickou otázkou, že ako sa tam majú. Je mi zle z toho, že žijem v spoločnosti, ktorá dodržuje takúto normu. Je to hnus. Deti, ktoré hrajú v našom filme, sme zobrali z kojeneckého ústavu a teraz sú naše. Sú úžasné. Nechápem, prečo toto nie je norma, keď tu máme zástupy žiadateľov na náhradné rodičovstvo.

Skryť Vypnúť reklamu

Je to možno o absurdnej nedôvere.
Iste, podvedome si o nich mnohí myslia, že sú divní. Nezodpovedajú totiž štandardu boľševického plodivého páru - chlap má robiť vo fabrike, žena v samoobsluhe a ich povinnosťou je splodiť deti. Keď sa to nedeje, je to nejaké čudné. Ide o očividnú formu xenofóbie. A potom tu ešte zaznievajú idiotské reči o nejakom genetickom kóde. Ako si niekto môže trúfnuť tvrdiť o ľudskej bytosti, že je určená genetickým kódom? Toto vnímanie ľudskej bytosti ako hraničného, definitívneho produkt niečoho, čo má vyrobiť ďalší produkt už nie je pokračovanie socializmu, ale aj fašizmu.

Aj vy ste mali problémy s osvojením detí?
Staršieho chlapčeka ešte stále nemáme pririeknutého, hoci je u nás tri roky a sú to dvaja súrodenci. Ale my nie sme typický príklad. Mnohí úradníci nám vyšli v ústrety aj kvôli filmu. Poznám však veľa príbehov, kde ľudia, čo sa chcú postarať o dieťa z domova, neustále narážajú na zlé nastavanie zákonov, nezodpovedajúce humánnej realite. Keby bola spoločnosť správne nastavená, všetci by sme vedeli, že detské domovy sú nezmysel, že je hanba spoliehať sa na ne, a zrušili by sme ich. U nás sa však stále podporujú a nikto to nerieši. Asi u nás funguje lobby sociálnych pracovníkov.

Skryť Vypnúť reklamu

Ani vašim hrdinom vo filme sa nepodarí získať deti, o ktoré sa starajú...
Život človeka je silná disciplína. Všetci sme bratia a sestry a nemôžeme si dovoliť rozlišovať, kto je viac podľa kvality krvnej skupiny. Toník a Monika majú intuitívne a ničím neskalené vedomie zodpovednosti. A ak môj film aspoň trochu prispeje k zmene atmosféry, že žiadny ľudský tvor nemôže byť cudzí, keď je to dieťa, o ktoré sa nemá kto postarať, tak je to fajn.

Dosť drsne vyznievajú scény, keď malí bračekovia vo filme plačú. No napriek tomu bolo očividné, že pred samotným plačom pred kamerou, mali chlapci vynikajúcu, pokojnú náladu. Staral sa o nich celý štáb?
Samozrejme, že si vytvorili vzťah hlavne k Monike a Toníkovi. Nevedeli, že Monika sa vlastne volá Táňa Vilhelmová a že Toník je Pavel Liška. Nerozumeli tomu, čo je to filmovanie. Ale bolo to naozaj ťažké...

Skryť Vypnúť reklamu

Od začiatku nakrúcania ste vedeli, že si s manželkou tieto deti adoptujete?
Samozrejme. Predsa by sme si nedovolili vtiahnuť ich do takejto hry, aby sme im potom povedali - bolo to výborné, použili sme vás, a nazdar o rok, donesieme vám medveďa!

Po skončení FAMU ste opustili film a dva roky ste pracovali v Nemecku na farme, kde ste si odznovu prečítali celého Dostojevského. Bol napríklad jeho Idiot prototypom vášho "měkkosrdcatého" Toníka?
Keď čítate Dostojevského knihy, musíte ich doslova prežiť a stanú sa vašou ľudskou súčasťou. Je to rovnaké, ako pri stretnutiach s ľuďmi. Keď sa s niekým vážne stretnete, stane sa vašou súčasťou. Všetky naše životy sú veľmi prepojené, aj naše vedomie. Máme spoločné slová aj spôsob myslenia a konania. Iba preto je možné uskutočniť takú drzosť, ako nakrútiť film, pri ktorom veríte, že mu porozumejú okrem vás aj mnohí iní ľudia. A keď som bol na farme pri koňoch, každé ráno som videl 60 hladných očí a pozoroval som, ako z prirodzenej nutnosti tie koníky potrebujú jeden druhého. Vtedy si uvedomíte, že keď napríklad niekto hovorí, že obstojí sám proti všetkým, nemá pravdu. Skutočne obstojí jedine spoločne s druhými. Ľudské spoločenstvo nemôže existovať bez toho, aby sme boli naviazaní jeden na druhého. A keď to porušujeme, žijeme vlastne zle.

Skryť Vypnúť reklamu

Doteraz na tomto princípe fungovali rodiny, ale akosi sa nám v Európe rozpadávajú...
Ale rodina samotná aj tak indikuje pocit, že okolitý svet je pre ňu cudzí a nebezpečný. Podobné je to vo viere. Ak sme schopní povedať, že naša viera je jediná možná, a ostatné sú nepravé, produkujeme odcudzenie. V každom náboženskom systéme sa však zdôrazňuje, že človek svoj vzťah k niečomu vyššiemu zdieľa s ostatnými ľudskými bytosťami. Človek sa musí naučiť chápať, že nie je cudzí ani samému sebe. Všetci túžime s tými druhými žiť harmonicky, a nedokážeme si poradiť, keď to nejde. Najväčšie utrpenie človeka predsa vzniká, keď má pocit , že na svete nie je nikto, kto by mu bol blízky. Ale z čoho to vzniká? Z toho, že nie sme schopní vnímať tých druhých. Toto produkuje samotu. Hlavné je nájsť správny vzťah k druhému človeku. Keď si vyprodukujeme nepriateľa, zabíjame sami seba.

Skryť Vypnúť reklamu

Cítite sa byť azda súrodencom kohokoľvek na svete?
Sú tu dva princípy, ktoré na seba narážajú. Postavenie človeka vo svete je problematické. Nikto z nás nie je schopný pochopiť do úplnej hĺbky seba samého. Všetci máme problém s tým, čo sme vlastne zač, čo tu robíme a ako to robíme. To si rieši každý sám za seba. A zvládnuť túto situáciu tak, aby človek dokázal byť ešte dobrý k druhým, to je celoživotná práca. Niektorí ľudia k tomu ani nikdy nedospejú a zvyšok sveta považujú za svojich nepriateľov. Existujú však ľudia, ktorí dokážu dospieť až do podoby duchovných vodcov, čo žiaria svojou charizmou na diaľku. Pochopenie a poznanie človeka je permanentný, nikdy nekončiaci boj pre každého z nás. A keď niekto povie, že som už dosť dokonalý, pomaly zomiera. Je to náš údel, poslanie, ale aj najväčšia radosť zo života, neustále sa vyvíjať a definovať, čo je v tomto svete dobré, čo zlé, čo je to zlo, a čo zlo nie je. Čo znamená zodpovednosť, a čo už nie. A nešťastie začína v ustrnutí pri tomto hľadaní.

Skryť Vypnúť reklamu

Existuje názor, že sociálne filmy nie sú príliš filmárske. Prečo ste si vybrali prostredie mosteckej fabriky a panelákov?
Štěstí nie je sociálna dráma. Sociálnym film začína byť v momente, keď sociálna situácia produkuje dramatickú zápletku. U nás to tak nie je. Moji hrdinovia neriešia, že nemajú čo jesť. A ak to rieši Toník, tak dobrovoľne, lebo so svojou tetou si zvolili alternatívnu cestu. Ak by chceli, pokojne mohli žiť úplne inak. Ja zas naopak neznášam filmy, ktoré sú asociálne. Pre moje vnímanie sveta je sociálnosť filmu prirodzeným rozmerom, lebo všetci sme sociálne bytosti. Žijeme v dobe, ktorá je problematická a v ktorej pre nikoho z nás nie je jednoduché obstáť. Keď nejaký film nie je schopný vnímať sociálnu situáciu svojich postáv, nie je presvedčivý. Ak je film asociálny, nie je niečo v poriadku s autorom. Všetci žijeme v nejakej sociálnej situácii. Aj bohatí ľudia riešia podobné vzťahové problémy, ako tí chudobnejší. Ak je nejaký film preparovaný a zdá sa, že sociálna realita neexistuje, stráca prirodzenú rovinu pravdivosti, ktoré je potrebná, aby bol film dobrý.

Skryť Vypnúť reklamu

Čím si vás získala Slovenka Zuzana Kronerová, ktorú ste obsadili už druhýkrát?
Zuzana je pre mňa fascinujúca a úžasná bytosť. Zaujíma ma jej obrovská charizma a žiara. Keď som začínal písať námet k filmu, jej postavu tety som vôbec nemal vymyslenú. Zišla mi na um až neskôr, keď sme prišli do Bratislavy uviesť film Divoké včely. Bol som rád, že sa všetci spolu znovu vidíme a Zuzana nás pozvala k sebe na návštevu. Bol to strhujúci zážitok. Keď som sa vrátil k písaniu, postava tety sa odrazu objavila samovoľne. A ukázalo sa, že až potom som naozaj mohol dokončiť celý príbeh. Predtým mi veľmi chýbala, len som o tom nevedel. Hoci toho veľa nenahovorí a ani sa o nej veľa nedozvieme, stala sa pevným svorníkom, ktorý v sebe nesie prirodzene hlboké ľudské naloženie. Jej smrť je katalyzátorom, keď Toník pochopí, že sa musí na svojej ceste pohnúť ďalej. Aj postavy Toníka a Moniky som napísal priamo na telo hercom, lebo som cítil, že v sebe skrývajú oveľa väčšie možnosti, aké som využil v Divokých včelách.

Skryť Vypnúť reklamu

Vraj už píšete ďalší film. Ide vám o trilógiu?
Predtým som nikdy nerozumel tomu, keď sa o niekom hovorilo, že celý život nakrúca jeden film. Hovoril som si, že to musí byť prešpekulované. Ale čím ďalej, tým viac sa utvrdzujem, že sa človek stále vracia iba k niekoľkým témam, ktoré ho najviac zaujímajú, a ktoré napokon spolu súvisia. V ďalšom mojom filme možno budú rovnaké veci, ale z iného uhlu pohľadu.

Ako sa rodí nový scenár?
Je to hrozné. Ako vždy.

V čase takmer dvojročného nakrúcania sa vaše dve herečky postupne vydali a narodili sa im vlastné deti. Mali ste teda opäť šťastie, keď filmu pomohlo ich súkromné emocionálne prežívanie.
Do nakrúcania vstúpili ako slobodné rozlietané dievčatá... Navyše, v Táni Vilhelmovej som vždy rozoznával prirodzenú a hlbokú jemnosť, ktorú len málokedy ako herečka použila. Je to veľmi poctivá a empatická žena, ale zvyčajne to zakrýva.

Skryť Vypnúť reklamu

A Aňa Geislerová so svojou vyostrene šialenou, negatívnou, až strašidelnou postavou?
Aňa je na jednej strane veľmi harmonická, ale ja dobre viem, aký zložitý má vlastný vnútorný svet, ktorý je často pre ňu samu nezrozumiteľný. Vedel som, že svoju postavu dokáže dobre rozvinúť a prežiť.

Počítali ste s úspechom?
Keď režisér kalkuluje, je mu to málo platné, lebo film sa skôr či neskôr začne správať ako živá bytosť a všetko zbytočné a špekulatívne z neho aj tak samé odpadne. No na druhej strane som vedel, že táto téma dokáže osloviť divákov kdekoľvek na svete. Merítko úspechu je však veľmi relatívna. Dodnes napríklad nemôžem uveriť, že sme v San Sebastiane vyhrali áčkový festival.

Nezakrútila sa vám od šťastia hlava?
Dúfam, že nie. Beriem to ako ďalšiu a väčšiu zodpovednosť.

Skryť Vypnúť reklamu

Hovoríte, akoby ste si to vlastné šťastie nedokázali poriadne užiť...
Viete, že o tom občas uvažujem? Českých levov som si neužil vôbec, lebo sa mi vôbec nežiadalo zúčastniť sa na slávnostnom ceremoniáli, ale nechcel som pôsobiť arogantne. Ceny však nie sú tým, prečo by som sa odrazu cítil lepšie na svete. Naopak. Je to záväzok. A keď sme sa so ženou vracali domov autom, čudoval som sa, že vôbec nič necítim. Takže asi s tým mám naozaj nejaký problém.

O čom je film Štěstí
Dej sa odohráva na betónovom sídlisku v Moste neďaleko dymiacej železiarskej fabriky. Mladá predavačka v supermarkete Monika (Taťána Vilhelmová) sa lúči so svojím priateľom, ktorý odchádza na zárobky do Ameriky.
Susedka a kamarátka Dáša (Anna Geislerová) s dvomi maličkými nemanželskými deťmi jej radí, čo má Monika svojmu snúbencovi písať do zámoria. Po tom, ako ju odmietne jej vlastný ženatý milenec, sa Dáša nervovo zrúti a prepadne schizofrénii. Ocitne sa na psychiatrii.
Monika sa ujme jej malých synov a snaží sa ich vychovávať. Pomáha jej v tom kamarát Toník (Pavel Liška), ktorý ju miluje od detstva. Keď napokon musia chlapcov vrátiť ich biologickej matke Dáši, ktorú prepustili z nemocnice, ich cesty sa rozchádzajú. Monika napriek Toníkovej láske odchádza do USA. Film končí návratom Moniky, ktorá si uvedomila, že Toník je ten pravý, ale v dome jeho tety, ktorý práve búrajú a kde spolu s deťmi bývali, ho už nenájde.

Bohdan Sláma (1967) - vyštudoval v Prahe ČVUT a neskôr réžiu na FAMU. Debutoval krátkym školským filmom Záhradka raja (1994), jeho absolventský celovečerný film Agáty biele (1996) diváci prijali vlažne. Presadil sa svojím druhým filmom Divoké včely (2001), který sa odohráva na jeho rodnom Opavsku a získal cenu na deviatich festivaloch (Rotterdam, San Francisco, Varšava a i.).
Jeho nový film Štěstí získal Českého leva za scenár, réžiu a za najlepší film, Zlatú mušľu si odniesol z Mezinárodného filmového festivalu v San Sebastiáne. Českých levov získali aj herci Pavel Liška, Tatiana Vilhelmová a Aňa Geislerová. Bohdan Sláma je ženatý a na dedine neďaleko Písku vychováva päť chlapcov vo veku od štyroch do sedemnástich rokov. Dvoch najmladších, ktorí účinkujú vo filme Štěstí, si manželia Slámovci osvojili z kojeneckého ústavu.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Poznáte zaujímavosti Malty? Tieto lákajú turistov najviac
  2. Lokálne nákupy vo VIVO! Markete
  3. Za päť rokov chce mať päť reštaurácií
  4. Zmenia sa Vysoké Tatry na lunapark?
  5. Kedysi ovocie chutilo inak. Rozmanitosť sa zachovala na dedinách
  6. Ťažšie sa vám dýcha? Možno máte vlhký dom
  7. 15 miest v Grécku, na ktoré sú domáci najpyšnejší
  8. Najrýchlejší dopravný prostriedok je bicykel
  9. Novým prezidentom FSOK sa stal Miroslav Kot
  10. Magazín denníka SME: Leto v Čechách a na Morave
  1. Poznáte zaujímavosti Malty? Tieto lákajú turistov najviac
  2. Terasa upratovala s Kositom. Čistili Borovicový háj i Pľuvátko
  3. Štart sezóny F1 je za dverami
  4. Predajne Terno a KRAJ znižujú ceny desiatok produktov
  5. Tieto chyby sú pri zateplení fasády najčastejšie
  6. Tesco pomôže ľuďom v núdzi ešte viac
  7. Lokálne nákupy vo VIVO! Markete
  8. Hrdinovia bez potlesku
  9. Odvezte sa Ľadovým expresom spoznávať juh Slovenského raja
  10. Herec a dabér Pavel Soukup: můj test autokamery Mio MiVue 798
  1. Kedysi ovocie chutilo inak. Rozmanitosť sa zachovala na dedinách 22 295
  2. Za päť rokov chce mať päť reštaurácií 16 177
  3. Ťažšie sa vám dýcha? Možno máte vlhký dom 15 808
  4. 15 miest v Grécku, na ktoré sú domáci najpyšnejší 13 791
  5. Zmenia sa Vysoké Tatry na lunapark? 12 063
  6. Tieto chyby sú pri zateplení fasády najčastejšie – vyhnite sa im 10 957
  7. Magazín denníka SME: Leto v Čechách a na Morave 10 205
  8. Leto na Slovensku: Mimoriadny 48-stranový magazín týždenníkov MY 9 849
  9. Južný Cyprus: skvelá dovolenka až do skorej jesene 9 483
  10. Predáva top mäso, varuje pred reťazcami, kvalitu hľadá na farme 8 916
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu