Dezider Tóth alias Monogramista T.D na výstave v Galérii Linea. FOTO - PETER PROCHÁZKA
DEZIDER TÓTH (1947), ktorý sa od svojej päťdesiatky podpisuje ako Monogramista T.D, sa vie hrať na skrývačku ako máloktorý výtvarník. Nájsť aspoň niekoľko významov jeho diel prináša estetický aj intelektuálny pôžitok. Keďže slovo tu má rovnakú váhu ako obraz, vzniká medzi nimi neopakovateľný, vždy nový priestor, plný prekvapení a hádaniek. Majú v sebe iróniu, zveličovanie, vedia liečiť šokom. A obsahujú posolstvo.
"Hovorí sa, že žijeme v zložitom období. Prečo by ho však mali vyjadriť len médiá?" pýta sa umelec, pre ktorého je vernosť opúšťaním a hľadaním nových vecí. "Verím tomu, že túto zložitosť dokáže vyjadriť aj zdanlivo akademický umelecký jazyk." Myslí tým klasický závesný maľovaný obraz, ktorý sa v tvorbe konceptualistov nevyskytuje práve často. Monogramista T.D po ňom siahol aj pri tvorbe cyklu Skrýše, z ktorého zlomok vystavuje v bratislavskej Galérii Linea.
Udalosť pre Salomé
Skrýše, ktoré sa môžu stať útočiskom, príjemnou, ale aj strašnou pascou, sú vlastne pôdorysy bytov, no nie len také obyčajné - sú to interpretované portréty vlastníkov týchto bytov. Tak sa pôdorys na ploche obrazu mení na stopu, záznam konkrétnych udalostí, nálad a významov. Kompozície sú aj slovom vyjadrenými metaforami ľudského bytia.
Pôdorys bytu Tóthovcov je ukrytý na obraze s názvom Udalosť pre Salomé. Slová vpísané do pôdorysu sú zároveň vizuálnou poéziou: Zarosené okno, Vlhká bielizeň, Zarosené zrkadlo, Vyprahnutý pohár. "Salomé je moja žena. V mojom byte je všetko o vlhku, len moja pracovňa je vyprahnutý pohár."
Miestnosti bytu naplnené slovami - niektoré napísané ako zrkadlový odraz, ponúkajú skryté významy, ale zároveň upozorňujú na krehkosť pomenúvania vecí. Je slovo v tomto prípade opisom, prepisom alebo metaforou? Je malé alebo veľké? Je obrazom? "To, čo vyzerá ako anekdota, môže byť aj problém. Stále ma strháva význam slov, vťahujem ich do obrazu, žijem s nimi, ale nerobím veľké gestá, cítim sa byť minimalistom a tu som to, čo vnímame pod nohami, vyzdvihol pred oči."
Dezider Tóth stále niečo dvíha ľuďom pred oči, a pretože sa paralelne venuje vždy viacerým druhom tvorby, je jeho umenie mnohotvárne a stále nové. Všíma si každodennú neobyčajnosť, nepochopiteľnú všednosť, zostáva fascinovaný mágiou slova a tým, čo si ako výtvarník so slovom môže dovoliť urobiť. Napríklad napíše Fosílie (1975 - 1980), súbor 22 básní, z ktorých dvanásť sa ocitne na novoročenkách.
K obrazom má najbližšie džez
Slovo, obraz a hudba sa v tvorbe Dezidera Tótha dopĺňajú ako tri chute dobrého jedla. Najnovší cyklus Skrýše nadväzuje na cyklus Partitúry, ktorý robil v 70. rokoch - netaja sa vzťahom k českému poetizmu. Neevokuje napríklad partitúra Pod perinou, s čiarkami zaznamenávajúcimi počet milovaní, Seifertovo Počítadlo lásky?
Teraz chcel Tóth vytvoriť niečo podobné. "K obrazom má podľa mňa najbližšie džez - motívy a ich variácie, to sú aj moje pôdorysy. Nechcel som vyrobiť symfónie, v muzike sú aj okrajové žánre a ja sa na okraji cítim dobre." Tak sa cítil, aj keď pred 35 rokmi vytváral asambláž Ulica plná plášťov do dažďa, reagujúcu na hudbu Mariána Vargu.
