Začalo sa to v Paríži Na schôdzke v Paríži 21. - 23. mája 1904 založili Fédération internationale de Football Association (FIFA), jej prvým predsedom bol Francúz Robert Guerin. Hneď od prvých chvíľ ožívala myšlienka majstrovstiev sveta. Spočiatku sa zdalo, že zožne úspech. Potom ju však začali torpédovať Angličania, chrániac si svoj "športový vynález" v povestnej splendid isolation (skvelej izolácii). V Spojenom kráľovstve už jestvovali vysoko profesionálne futbalové súťaže. Od roku 1872 sa píše história anglického pohára (F. A. Cup), od roku 1892 sa hrá anglická liga (Premier League).
Škandinávske krajiny zase zastávali líniu čistého amaterizmu. Futbal bol od londýnskej olympiády 1908 obľúbeným olympijským športom. Prvú dlhodobú súťaž národných tímov založili v Južnej Amerike. V roku 1916 vznikla Confederación Sudamericana de Fútbol a súčasne vznikla súťaž dnes známa ako Copa América.
Francúzov rafinovaný ťah V roku 1920 sa dostal na čelo FIFA silný francúzsky muž Jules Rimet, myšlienka svetových šampionátov začala naberať jasnejšie kontúry. Francúz, ktorý bol na čele organizácie 33 rokov, obchádzal uznesenia. Zdĺhavé reči o novom Svetovom pohári prerušil rok 1927. Do uznesenia kongresu FIFA v dánskom Helsigforse vpašoval Rimet vetu: "Kongres sa rozhodol zorganizovať v roku 1930 súťaž, na ktorej sa budú môcť zúčastniť všetky členské krajiny FIFA."
V Barcelone 1929 potom FIFA rozhodla, že šampionát bude v Uruguaji. Protikandidátom Juhoameričanov bolo Taliansko. Pre exotickú krajinu hovorili fakty - Uruguaj vyhral OH 1924 a 1928 po skvelej a nevídanej hre. Juhoameričania prejavili ochotu zaplatiť účastníkom cestu. Uruguajčania sľúbili vybudovať v Montevideu štadión pre 100 000 divákov. Stojí a má názov Estádio Centenario (štadión storočia). Súťaž sa volala Svetový pohár. Trofej, sošku bohyne víťazstva Niké, venoval sám Rimet (preto aj Rimetov pohár).
Uruguaj vtrhol do svetového futbalu ako veľká voda. Aspoň tak to chápali Európania. Pre znalcov pomerov neveľkej juhoamerickej krajiny (dnes 3.5 milióna obyvateľov), v tridsiatych rokoch 20. storočia ich nebolo veľa, však nešlo o nijaký zázrak.
Latinskoamerická krajina s rozlohou o trochu väčšou ako napríklad Grécko bola azda jedinou vo výbušnej oblasti toho obdobia bez prevratov a večných zmien vlád. Stala sa rajom pre mnohých Európanov, najmä v období prvej svetovej vojny a blížiacej sa hospodárskej krízy.
Prvý futbalový klub založili prirodzene Angličania (1881), v roku 1900 vznikla federácia celej krajiny. Postupne začali zakladať mužstvá prisťahovalci z rôznych európskych krajín - Íri Dublin, anglickí robotníci Liverpool, Česi Wanderers, obyvatelia tmavej pleti Rentistas, Stredoeurópania Danubio.
Liverpool, Rentistas a Danubio jestvujú dodnes, "dunajský tím" je dokonca momentálne v lige druhý za slávnym Nacionalom, Peňarolu sa nedarí.
V Uruguaji sa nenosili rasové ani náboženské predsudky, zato sa mohutne zabávalo.
Futbalových klubov bolo na počet obyvateľov azda viac ako v Anglicku, čo málokto vedel. A ešte menej, že mnohým už profesionálnym trénerom sa darilo dať dohromady kolektívy, ktoré čerpali to najlepšie z germánskej dôslednosti a latinskej hravosti. Všetko zastrešoval bohatý a vplyvný muž, právnik Mario Ponte de León, v tridsiatom roku zakladateľ klasickej profesionálnej ligy na britský spôsob.
Mal z čoho čerpať - Uruguaj bol olympijským víťazom 1924 a 1928. V roku 1930 získal doma prvý titul majstrov sveta, o dvadsať rokov triumf zopakoval v Brazílii po neskutočnom víťazstve nad domácim favoritom.
Uruguaj štartoval na 9 majstrovstvách sveta, okrem titulov bol ešte dvakrát štvrtý (1954 a 1970). Montevidejské kluby Peňarol a Nacional viackrát vyhrali Interkontinentálny pohár, súboj latinskoamerického majstra proti európskemu.
Na MS 2006 sa Uruguaj prekvapujúco neprebojoval, v juhoamerickej kvalifikácii skončil piaty, v baráži vypadol s Austráliou. "Vypadnutie bolo pre náš národ veľmi zlou správou, ale v Uruguaji nezvykneme riešiť veci hlava-nehlava. Vášne sa upokojili, spojili sme nápady. Musíme zamedziť odlevu hráčov do zahraničia, opäť zostaviť silné domáce kluby na domácich talentoch. Znamená to, postaviť ich ekonomicky na nohy," citujú na internetovej stránke urugajskej futbalovej federácie jej šéfa Eugenia H. Figuereda.
MS 1930: na štadióny sa chodilo v kožuchoch
Prvé majstrovstvá sveta usporiadal Uruguaj. Po športovej stránke ho na to predurčovali olympijské víťazstvá 1924 a 1928. Po ekonomickej splnený sľub, že európskym mužstvám zaplatí celý pobyt, pošle po nich parník a postaví štadión pre stotisíc divákov.
Juhoamerická krajina v roku 1930 oslavovala storočnicu. Vtedy najmodernejší štadión za 400-tisíc zlatých dolárov dostal meno Centenario (storočie). Uruguaj vyhral jediný šampionát, ktorý sa hral v zime, v Montevideu panuje v júli toto ročné obdobie.
Diváci chodili na štadióny v hrubých svetroch a kožuchoch. Prvý gól šampionátu dal Francúz Laurent v snehovej víchrici, posledný hráč s ochrnutou a kratšou pravou rukou, skvelý domáci stredný útočník Héctor "El Manco" Castro (El Manco znamená bezruký, neúplný).
Z Európy, nadšenej uruguajskou ponukou (protikandidátom bolo Taliansko, ale stiahlo sa), sa sprvoti neprihlásil nikto. Starý kontinent gniavila hospodárska kríza.
Šéf medzinárodnej futbalovej federácie Jules Rimet obehal európskych kráľov, prezidentov, diktátorov, aby napokon do parníka Conte Verde predsa nastúpili Juhoslovania, Francúzi, Belgičania a Rumuni.
Skvelý Uruguaj najprv zdolal juhamerického rivala Peru tesne 1:0 (gól dal "bezruký" Castro), potom rozdrvil balkánske tímy Rumunsko 4:0 a Juhosláviu 6:1.
Finále bolo bratovražedné takmer v pravom zmysle slova. Do Montevidea cestovalo loďami 20-tisíc Argentíčanov s transparentmi "Víťazstvo alebo smrť". Pri naloďovaní sa viacerí utopili, demonštranti tiahli k prezidentskému palácu v Buenos Aires, žiadajúc ďalšie plavidlá. V montevidejskom prístave zhabali policajti Argentínčanom viac ako tisíc strelných zbraní. Na štadión pustili "iba" 93-tisíc ľudí, fanúšikov hostí oddelili, ako sa to robí dnes.
Na ihrisku to však bol veľmi slušný súboj, v ktorom jednoznačne po výbornej hre zvíťazil Uruguaj 4:2.
MS 1950: Rimet počul ako Maracaná stoná
Na majstrovstvá sveta 1934 sa Uruguaj neprihlásil. Oficiálny dôvod: Európa ignorovala nás, teraz budeme my Európu. Neoficiálny: za starnúcu generáciu rokov 1920 - 1930 nebolo vhodnej náhrady. Uruguaj sa napokon neprebojoval ani na MS 1938. Malá krajiny sa v žiadnom športe neudrží večne na výslní.
Juhoamerický štát sa však pozviechal. Útrapy 2. svetovej vojnu ho obišli. Prosperoval, rodila sa nová garnitúra na rovnakom princípe ako pred dvadsiatimi rokmi. Mužstvo na nadchádzajúce majstrovstvá sveta v Brazílii 1950 pripravovalo hneď šesť trénerov. Vytvorili kompaktný celok založený na kolektívnom prístupe k hre. Aj najväčšie hviezdy sa podrobili taktike.
Šampionát sa hral iným systémom ako dnes. Opäť štartovalo iba 13 mužstiev (Európa sa ešte spamätávala z vojnových hrozieb). Najskôr sa hralo v štyroch vyraďovacích skupinách - jeden postúpil - vo finále bojovali štyri tímy na turnaji systémom každý s každým.
Uruguaj v záverečnej fáze trikrát obrátil výsledok - so Španielskom remizoval 2:2 (prehrával 0:1 i 1:2), Švédsko zdolal 3:2 (polčas 1:2). Brazília išla manifestačne - Španielsko 6:1, Švédsko 7:1.
Hralo sa na slávnej Maracane. Pravda, ešte nie celkom dokončenej. Preto sa pramene o divákoch líšia: od 160- až po 205-tisíc. Brazílčania premenili noc pred stretnutím s Uruguajom na bujarý oslavný karneval. Tréner domácich Costa márne prosil: "Urugauj vie ako na nás, bude to veľmi ťažké."
Nemýlil sa. Brankár Peňarolu Montevideo Máspoli bol vtedy svetovou jednotkou, pochytal, čo sa dalo. V 46. min ho však Friaca prekonal. Rio tancovalo - čo sa môže stať? To, že v 58. min. Schiaffino vyrovnal, o tri minúty takmer z bránkovej čiary Ghiggia prekonal brazílskeho brankára Barbosu. Uruguaj bol už vtedy tvrdým tímom s betónovou obranou. Náskok udržal.
Jules Rimet vo svojich pamätiach opisuje scény po konečnom hvizde anglického rozhodcu Readera: "Stál som sám, opustený pri postrannej čiare v ruke so soškou Zlatej Niké. Žiadna čestná stráž, hymna, reč pred mikrofónom. Uruguajčania sa očividne báli prejaviť radosť, nevedel som, čo mám robiť. Potom som zbadal kapitána víťazov Varelu, tak som mu trofej strčil do rúk. Diváci plakali, odchádzali ako z pohrebu. Ešte aj ten kolos Maracaná stonal."
Nie všetci diváci odišli, dvoch ranila mŕtvica, viacerí skočili z tribún pokúšajúc sa o samovraždu. Dvoch v nemocnici nezachránili.
Kuriozity: Predčasný koniec, Indovia chceli hrať len bosí
1930
Brazílsky rozhodca Rego odpískal za stavu 1:0 pre Argentínu v zápase s Francúzskom koniec v 84. min. Tvrdil, že sa zmýlil, ale dôvod bol prozaickejší - "juhoamerický patriotizmus". Brazílčan hvizdol v momente, keď Francúz Langiller bežal sám na prázdnu bránu súpera. Urguajskí diváci protestovali, dokonca vtrhli na ihrisko. Zápas dohrali, ale gól už nepadol.
1950
Účasť na šampionáte si vybojovali aj Turci, Škóti a Indovia, ale do Brazílie neprišli. Prví z finančných dôvodov, Škóti z národnej hrdosti, lebo nevyhrali kvalifikačnú skupinu, ktorá bola zároveň majstrovstvami Británie.
Bizarný bol indický argument. FIFA nariadila mužstvám používať v kopačky, Indovia hrali všetky stretnutia bosí.
Šampionát chceli od vzniku svetovej federácie
Majstrovstvá sveta vo futbale sú desaťročia popri olympiádach najsledovanejšou športovou udalosťou sveta.
Vo futbale, hre hier, aktívne súťaží 220 miliónov športovcov v 700-tisíc kluboch (čísla sú z oficiálnej stránky medzinárodnej futbalovej federácie - fifa.com).
Organizácia sa pevne drží systému štvorročného cyklu šampionátov. Prísne chráni tradície, do pravidiel hry iba citlivo zaraďuje novinky. Bráni ich zrozumiteľnosť a jednoduchosť.
"Nie sme zásadne proti modernizácii. Samozrejme, pri budovaní štadiónov z pohľadu pohodlia diváka sme dokonca novátormi. Avšak pravidlá si chránime. Hry sú pekné, keď im rozumejú milióny. K hrám patria aj omyly, chyby. To ich robí neraz čarovnými," povedal Švajčiar Joseph S. (Sepp) Blatter, ôsmy prezident FIFA v 102-ročnej histórii federácie, pri jednej z návštev Bratislavy.
Osemnáste majstrovstvá sveta vo futbale budú od 9. júna do 9. júla v Nemecku. Webová stránka šampionátu ponúka "milión" faktov zvýrazňujúcich dôležitosť športovej akcie roka 2006.
Vybrali sme jeden, lebo sa dotýka všetkých MS, hoci je trochu nemoderný - rozhlas. Prenosy boli od prvého šampionátu v Uruguaji 1930 po sedemnáste v Kórejskej republike a Japonsku. Počúvalo 86 miliárd (!) poslucháčov.
Futbal má iba sedem majstrov sveta, čo je málo v porovnaní s ostatnými kolektívnymi športmi. Aj hokej ich má viac. To však neznamená, že veľkých mužstiev a kandidátov na titul by nebolo veľa.
Prelet históriou šampionátov priblížime práve prostredníctvom legendárnych mužstiev - päťnásobných majstrov sveta Brazílčanov, Nemcov a Talianov (po 3 tituly), Argentínčanov a Uruguajčanov (2), Angličanov a Francúzov (1). Desiatku doplníme tromi reprezentáciami, ktoré mali legendárne kolektívy a dvakrát stáli na prahu absolútneho triumfu - československou, maďarskou a holandskou.
Hviezdy bledomodrých
1930
José Leandro Andrade
Uruguajský čierny zázrak
V uruguajskom belasom drese na MS 1930 pútal najväčšiu pozornosť pravý stredopoliar José Leandro Andrade. Zažiaril už na olympiádach 1924 v Paríži i 1928 v Amsterdame. Bol prvým futbalistom sveta, ktorému možno dať prívlastok tvorca hry. Vynikal loptovou technikou, neopakovateľným driblingom, citom pre zmenu rytmu hry. Nepatril medzi vyhlásených strelcov, ale z jeho prihrávok ťažil najmä jeho reprezentačný kamarát Pedro Cea.
Andrade bol chlapec tmavej pleti, čo bolo v tých časoch na futbalovom ihrisku nezvyčajné. Uruguaj navyše patrí medzi latinskoamerické krajiny s predovšetkým európskymi prisťahovalcami. José si vyslúžil prezývku - čierny zázrak.
Andrade sa narodil 20. 11. 1901 v chudobnej rodine v zapadnutej dedinke Salto. Jeho otec dbal na výchovu detí, Josého brat bol výborným študentom a neskôr známym brankárom. Mladší brat sa motal po ihriskách. Kopal do lopty, tancoval, bavil sa. S futbalom začal v menej známej Bella Viste, neskôr pôsobil v renomovaných montevidejských kluboch Nacional a Peňarol. Mal futbalový i hudobný talent. Slávu si vyslúžil nielen ako futbalista. Bol skvelým tanečníkom candomblé a neskôr sa živil ladením pián.
Andrade postupne upadal do zabudnutia, nevedel sa však zriecť bohémskeho a nákladného života. Pretĺkal sa, ako mohol, predal všetky trofeje i obe zlaté olympijské medaily. Zomrel zabudnutý v montevidejskom chudobinci v roku 1957. Chvíľku radosti zažil ešte v roku 1950, keď Uruguaj získal v Brazílii druhý titul majstrov sveta. Vo víťaznom tíme hral na poste ľavého záložníka synovec Victor Rodríguez Andrade.
1950
Juan Alberto Schiaffino
Hru dirigoval El Pepe
Hoci uruguajský útočník Juan Alberto Schiaffino nevynikal mohutnou postavou, ani urastenejší obrancovia súpera si s jeho fintami v šestnástke nevedeli rady. Práve on v pamätnom záverečnom súboji MS s Brazíliou svojím piatym gólom na turnaji vyrovnal na 1:1, čím sa stal po domácom Ademirovi druhým najlepším strelcom turnaja. Bol motorom a dušou tímu, ktorý sa napokon postaral o prvoradú senzáciu.
Potomok talianskeho prisťahovalca a paraguajskej matky sa narodil v roku 1925 v Montevideu. Spolu s bratom Raulom tvrdil ofenzívu miestneho Peňarolu, ktorého dres Schiaffino obliekal až do roku 1954. Za 72-tisíc libier (vtedajší najdrahší prestup sveta) ho potom kúpilo milánske AC, kde zotrval nasledujúcich šesť rokov. S klubom získal tri tituly talianskeho majstra, keď nastrieľal spolu 45 gólov. "El Pepe" končil s aktívnou kariérou dvoma sezónami v Ríme. Potom sa vrátil domov trénovať Peňarol a nakrátko i uruguajskú reprezentáciu.
Mužstvo celestes (belasých) bolo klasickým pevným tímom bez hviezd, alebo ak chcete so samými hviezdami. Schiaffino bol jeho dirigentom. "Pepe bol majákom štadióna. Oči mal všade, videl azda aj dozadu. Bol hráč s dokonalým prehľadom - tvorca. Obranca i útočník. Prihrával i dával góly," napísal o ňom uruguajský spisovateľ Eduardo Galeano v knihe Futbal - slnko a tieň. V Montevideu ho velebili - boh futbalu, Taliani boli iba o trochu triezvejší, mal prívlastok Il piu grande - Najväčší.
V druhej časti: TALIANSKO
Pripravil , foto a karikatúra - archív, AP, internet uruguajskej futbalovej federácie
Finále - 1930
Uruguay - Argentina 4:2 (1:2)
30. júla 1930, Montevideo, štadión Centenario, 93 000 divákov
Ako padali góly: 12. Dorado 1:0, 20. Peucelle 1:1, 38. Stábile 1:2, 58. Cea 2:2, 68. Iriarte 3:2, 89. Castro 4:2
Zostava víťazov: Ballestero - Mascheroni, Nasazzi (kapitán) - Andrade, Fernández, Gestido - Dorado, Scarone, Castro, Cea, Iriarte.
Finále - 1950
Uruguay - Brazília 2:1 (0:0)
16. júna 1950, Rio de Janeiro, Estadio Maracaná, dve verzie počtu divákov: oficiálne (s platiacim divákmi) 173 830, neoficiálna (brazílske zdroje) 203 890.
Ako padli góly: 46. Friaca 0:1, 58. Schiaffino 1:1, 61. Ghiggia 2:1.
Zostava víťazov: Máspoli - M. Gonzáles, Tejera, Gambetta - Varela (kapitán), Andrade - Ghiggia, Peréz, Miguez, Schiaffino, Morán.
Vizitka Julesa Rimeta (* 24. októbra 1873 v Theuley-les-Lavoncourt, Ý 16. októbra 1956 v Paríži) Narodil sa v rodine obchodníka s potravinami, na Sorbonne vyštudoval hospodárske právo. Nikdy nehral špičkovo futbal, v roku 1897 však založil klub Červená hviezda Paríž. V roku 1919 ho zvolili na čelo francúzskeho futbalu, 1. marca 1921 sa stal prezidentom FIFA, ktorá mala vtedy 20 členov. Na čele svetového futbalu stál 33 rokov, až do smrti bol čestným prezidentom FIFA.
Rimet venoval víťaznému tímu šampionátu 35 cm vysokú, 4,97 kg vážiacu sošku znázorňujúcu grécku bohyňu víťazstva Niké z 24-karátového zlata. Tím, ktorý získal trikrát titul svetového šampióna, sa stal navždy držiteľom sošky. Podarilo sa to Brazílii v Mexiku 1970.
Dorado strieľa vedúci gól Uruguaja vo finále MS 1930 Argentíne.
Prví majstri sveta, v dolnom rade v strede je Héctor Castro, ktorý hral s ochrnutou a kratšou pravou rukou.
Hneď šesť trénerov J. López, R. Vásquez, E. Lastre, C. Abate, I. Kirschberg, E. Frigoli (v čiernych desoch so znakmi) pripravovalo priamo v Brazílii uruguajských majstrov sveta.
Urguajčan Ghiggia dáva Brazílčanovi Barbosovi rozhodujúci gól MS 1950.
