Pamätám si na jednu dievčinu. Vraj prišla preto (sama asi nie, rovnako ako ja), lebo veľa a bez prestávky pracovala. V tmavej izbe, nejedla, len robila a robila. A nakoniec jej z toho hrablo. Po príchode na izbu sa zopárkrát vyzliekla a obliekla, cúvala cez celú chodbu a kričala. V tom momente mi napadlo: "No, moja zlatá, pekne sa tu zlož, ty tak skoro domov nepôjdeš!"

A išla. Dokonca skôr ako ja!

Bola to taká záhadná žienka, asi to poznáte - neprítomný pohľad kamsi cez stenu, cez ľudí, nepredvídateľné pohyby a reakcie... Bola to však po dlhšom čase pacientka, ktorá vzbudila všeobecný rozruch. A, ako som predpokladala vopred, pri mojom "šťastí", dali ju rovno do našej izby.

No čo už, prvú noc som vôbec nespala (rovnako aj ostatné "blázonky" z izby), len ona jediná odfukovala. Asi sa unavila pri výstupe, ktorý nám predviedla večer. Keď sa už konečne natrvalo prezliekla do pracovného (nemuselo to byť zákonite pyžamo, blázni mali predsa len určité privilégiá), ľahla si do svojej postele a vtedy "to" začalo.

Neskutočne intenzívnym hlasom vykrikovala na celú izbu, ba dokonca na celé ženské oddelenie, že: "Blíži sa koniec sveta, spamätajte sa! Bude koniec sveta, robte s tým niečo... Ľudia, pozor, koniec sveta vás nájde onedlho!" a podobné proroctvá.

Robievala to pravidelne (ako som neskôr zistila) a, samozrejme, na našej izbe sa vtedy zbehli všetky ženské zo všetkých kútov a počúvali. Posteľ som mala obsadenú, sedela som úplne na krajíčku (čo s mojimi vtedajšími 49 kilami nebol problém) a všade plno dychtivých tvárí, ktoré sa chceli dozvedieť, čo strašné ich ešte v živote čaká.

Sedeli a počúvali aj vtedy, keď už naša spolubývajúca nič nevravela a vyčerpaná zaspala. Asi im to bolo málo, že koniec sveta, ale mne to stačilo. Nevravím, že verím na také veci, ale na psychiatrii jeden nikdy nevie... Veď som predsa bola blázon, či nie?

Pre istotu som sa vždy odpratala na jednu (a viac) cigaretu na balkón, aby som mala kontakt (slovný, samozrejme) aj s iným "vyšinutým" pohlavím, ako bolo to naše. Na balkóne bola jediná stretávacia zóna, kde ste mohli počuť aj chlapov. Teda, okrem primára, ale toho som v tom čase nenávidela, takže s ním by sa mi ani veľmi baviť nechcelo...

Táto naša dievčinka Hvezdárka bola ozaj zvláštna. Nechcela dokonca ani nič jesť, a tak jej sestričky nechávali jedlo na stolčeku v izbe. Neviem načo, samy museli tušiť, že aj tak sa na to vykašle. Raz ma to už naštvalo (dokelu, kto je tu pre anorexiu, ja alebo ty?), chytila som do rúk jej lyžičku a chcela som ju nakŕmiť. Myslela som, že ma nafacká (a poriadne som sa aj bála) a ona?

Otvorila poslušne ústa a jedla. Ako malé decko. Odvtedy nosili sestričky jedlo rovno ku mne so slovami: "Nakŕmte ju."

Pri jedle mi pozerala priamo do očí (ja som klopila, čo to dalo), funela a jemne mľaskala... A okrem toho mi denne opakovala, že vyzerám ako egyptská bohyňa Nefertiti a že sa nemám opovážiť maľovať a že... A ja som len prikyvovala. No nekŕmte ju!?

Raz sa pri večernej hygiene stalo, že v spoločnej kúpeľni nastal akýsi chaos a hlasný krik. Ja som v kúpeľni nebola (už veľmi vychudnutá anorektička nerada ukazuje svoje vychudnuté telo, a tak som si vždy pár hodín počkala), ale hneď som zbystrila pozornosť a tušila som, že to má na svedomí Hvezdárka. Odišla krátko predtým v pyžame a papučiach, s uterákom v ruke z našej izby.

V tej sekunde ktosi priletel ku nám a ťahal ma za rukáv: "Poď, rýchlo, utekaj, lebo..."

Netušila som, čo sa deje, ale išla som. Na chodbe pred dverami kúpeľne (podčiarkujem, že zavretými) stáli všetky ženy, aj polonahé, aj nahé a ukazovali prstom:

"Ona je tam, šibnutá!"

"Sedí vo vani, je..."

"Ty tam choď, ta sa jej nebojíš!"

Uvedomila som si, že pozerajú na mňa a vkladajú do mňa všetky svoje "hygienické" nádeje. Neviem, odkiaľ vzali, že sa jej nebojím. Bála som sa ako čert kríža! V kúpeľni som ju ešte nevidela a ktovie, čo tam stvára! A ja tam mám ísť za ňou sama, do prázdnej miestnosti, sestričky nikde ("drobné" výkyvy z normálu nijako závažne neriešili), mám tam ísť a niečo urobiť?

Tak som sa nadýchla, zmierená s tým, že ma možno švacne po hlave alebo ma utopí, otvorila som dvere a vstúpila dnu. Baby za mnou láskavo zavreli.

Bol to božský pohľad. Hvezdárka sedela vo vani plnej vody (predpokladám, že z nej niekoho vyšmarila a dokonca, že dotyčná asi išla von aj sama), mala na sebe pyžamo a na nohách obuté papuče. Bola komplet mokrá, ale spokojná, usmiata a povedala by som, že takmer zaspávala.

Dnes si myslím, že presne vedela, čo robí (aj keď som o tom dosť dlho pochybovala). Jednoducho tušila, že sa jej ostatní boja, a tak to využila, aby si mohla vychutnať vaňu a celú kúpeľňu sama.

Vyzula som jej papuče, počkala som, keď ma začne vnímať a navrhla som jej, aby sa už doumývala, lebo prechladne. Celkom pokojne vstala, dala sa vyzliecť z pyžama a zakrútiť do osušky. Mali ste vidieť tie pohľady, keď sme spolu vychádzali zo dverí. Pripadala som si ako toreador, ktorý skrotil najdivšieho býka v celom Španielsku. A to som ani nepohla prstom.

Hvezdárka absolvovala pár elektrošokov, nejaké iné terapie a pred odchodom sme sa spolu rehotali na tom, čo všetko povyvádzala a porozprávala. Nechcela mi veriť ani slovo. Rovnako som nechcela veriť ja, keď sa pobrala domov a mňa tam nechala s ostatnými bláznami žiť ďalej...

Autor: Gabina Weissová