Dlhší čas som hľadal podobnosti medzi Bosnou a Slovenskom. Paralely sa dali nájsť nielen v podobnom počte obyvateľov. Avšak koľko vecí máme spoločných, toľko nás odlišuje.

Ako samozvaný filmológ si teraz čerstvo, po viacerých úspechoch bosnianskych filmárov v poslednom období, musím hlboko povzdychnúť nad slovenskou filmovou mizériou. Kým na Slovensku film evidentne ochorel na rozpočtovú rakovinu, v Bosne a Hercegovine sa na usadený prach na filmových kamerách a pavučinách na klapkách určite sťažovať nemôžu.

Len nedávno všetkých filmových labužníkov tak-tak prestalo bolieť brucho po dennodenne diskutovanej "teplej vojnovej selanke" v podobe kontroverzného filmu s vojnovo-homosexuálnym motívom Go West (Ideme na Západ) a už zažiaril nový filmový hit. Filmová dráma Grbavica mladej režisérky Jasmily Žbaniç len nedávno získala Zlatého medveďa na Berlinale.

Na Slovensku si ešte chvíľku budeme na takýto úspech musieť počkať. Bosna má prevahu - náš Oscar (za film Obchod na korze 18. apríla 1966) je podstatne staršieho dátumu než ten ich (režisér Danis Tanoviç v roku 2001 za film No Man's Land).

Na udelenie sošky Oscara pre Obchod na korze si nepamätám osobne, lež nezabudnem na ten pamätný deň, keď Oscara dostal práve Tanoviç a jeho Krajina nikoho. Bol pondelok, 25. marec, keď som o pol tretej ráno ešte so zalepenými očami a spachtošskou zimnicou usadal pred televízor.

V tom čase by za normálnych okolností boli sarajevské nočné podniky už dávno zatvorené, ale tentoraz to vyzeralo ako za bieleho dňa - kaviarne a bary mali otvorené a boli plné ľudí. Niekto by mohol očakávať, že sa hrá finále majstrovstiev sveta vo futbale, ale nie, to len jeden skromný film zo skromnej krajiny sa pokúšal uspieť v medzinárodnej konkurencii.

A davy napätých Sarajevčanov dychtivo hľadeli na barové televízne obrazovky, aby počuli to túžobné The winner is... A čuduj sa svete, aj sa dočkali! Na tieto príjemné zážitky som si spomenul nedávno na filmovej prezentácii k Dnům bosenské kultury 2005, ktoré sa konali v Brne.

Niekto môže namietať, že Slovensko nemá dostatok motivácie v podobe kvalitných námetov. Isteže, teraz budem chladnokrvne netaktný, keď drzo poviem, že pre Slovensko by sme potrebovali zrejme takú hrôzostrašnú vojnu, aká bola v Bosne na začiatku deväťdesiatych rokov, aby sme aj my mali o čom nakrúcať filmy.

Pretože na Slovensku je to také kocúrkovské - históriu sme si už kedysi napísali, a tak financujeme vo veľkom len jej masochistické filmové ozveny. Tak sa dá očakávať, že buď každý rok nakrútime aspoň 5 verzií Jánošíkov, Svätoplukov, Pribinov a neviem akých dejinných hrdinov a udalostí, a snáď aspoň s jedným z týchto filmov prerazíme, alebo si napíšeme históriu novú, keďže filmy s námetmi aktuálnych problémov zo súčasného prostredia na Slovensku nie sú práve "in".

Možno sa dokonca dá tvrdiť, že z filmového pohľadu sa na Slovensku nič významné nedeje. Je tiež pravda, že práve mnou porovnávaná Bosna "filmovo žije" len a jedine smutnými vojnovými udalosťami spred viac ako desaťročia. Avšak to ako argument nemôže obstáť- stačí sa pozrieť do susedného Česka, kde sa roztrhlo vrece s obrovským množstvom čerstvo nakrútených filmov, pričom sa slovenskí filmári a herci chodia k našim susedom realizovať.

Otázny je však spôsob financovania výroby filmov na Slovensku. V tomto si môžeme podať ruky ako s Bosnou, tak aj napríklad so Slovinskom, kde záujem o dotovanie filmov zo strany štátu už nie je ani len formálny a u zodpovedných politikov prevláda snaha urputne počítať svoje volebné hlasy a hercov aj s režisérmi by najradšej videli "hrať divadlo", avšak pokiaľ možno to politické, predovšetkým a hlavne pred voľbami v tých-ktorých politických stranách a na svojich tribúnach barrandovského typu.

V súčasnosti na Slovensku a priľahlých spriaznených končinách vznikajú na jednej strane len nízkorozpočtové "nenápadné" filmy alebo potom megalomanské "storočné" šulíkovsko-jakubiskovské projekty. Klasický poctivý strednoprúdový slovenský film, ktorý má aj solídny námet nehistorického zamerania a kameramanovi sa pritom od nízkeho rozpočtu od hladu príliš netrasie v rukách kamera, žiaľ, v našich vodách chýba.

Na Slovensku to je tak, že pojmy "Koliba" a "koliba" znamenajú to isté: najedia sa v nich len tí, čo na to majú, prípadne tam niekoho majú (známeho).

Autor: Enes Mustafovič