"Manon je dieťa. Manon je plavovláska. Manon je prvá a posledná moja láska." Uvádzať Manon Lescaut na Slovensku je náročné už len preto, že do divadla chodí najmä generácia, ktorá si Nezvalove verše v českom origináli asi ešte pamätá. Ľubomír Feldek sa však textu dotýkal veľmi nežne, na nedostatok poézie sa ani v slovenčine nemôžeme sťažovať.

Manon Lescaut patrí však z toho istého dôvodu k tým nebezpečným titulom, pri ktorých má takmer každý druhý divák jasnú predstavu, ako to malo celé vyzerať, aká mala byť Manon, aký mal byť rytier Des Grieux...

Inscenátori na čele s hosťujúcim režisérom Jurajom Nvotom urobili niekoľko odvážnych rozhodnutí - od kastingu až po výtvarné riešenie. To, že Manon je rusovláska, je určite najmenším "prehreškom" proti doslovnosti. Nvotova Manon napríklad kdesi potratila všetky svoje povestné košíčky, nahradil ich kufor na kolieskach.

Na javisku nie je nič okrem nevyhnutného. Scéna Tomáša Rusína pozostáva len z bielych stien s náznakmi prostredí a štruktúr. Je čistá, ale neprekvapuje. Elegantnosť scénického riešenia zvýraznila ošumelosť celého prostredia Malej scény a jej zle vybavený svetelný park.

Kostýmy Zuzany Štefunkovej boli ladené do formátu black&white, akoby na protest proti možnému čiernobielemu videniu postáv. Iba Manom sem-tam zahrala jemnými pastelovými vzormi, s miernou štylizáciou do štyridsiatych rokov, času vzniku textu.

O čo menej ornamentov je v produkcii na obdivovanie, o to viac mohlo byť citov na prežívanie. Napätie medzi protagonistami však až ku koncu nabralo na intenzite.

Táňa Pauhofová sa dokázala stať dôvodom na veršovanú drámu a bola fyzicky i duševne skutočne krehkou hrdinkou. Kostelnýho rytier Des Grieux bol zaujímavo chlapčenský, bezbranný až naivný. Jeho muky z lásky však boli trochu kŕčovité. Niekedy vyznel viac ako dobrácky brat než milenec.

Maroš Kramár v postave starého Duvala miestami upadal do svojho klišé zvodcu. Ivana Kuxová zaujala aj na neveľkej ploche pani Modesty. Vynikajúco pôsobil Richard Stanke ako kňaz a rytierov priateľ Tiberge. Suverénne poťahoval nitky celého deja. Bez toho, aby pohol brvou na tvári, reprezentoval azda najvýraznejšie drámu celej drámy.

Na Manon lákanú mamonou sa teda tvorcovia pozreli moderne, očami súčasníkov, ktorým nie je vzdialené ťažké znášanie chudoby či problémy s vernosťou duše i tela. Divadlo si však stále istým spôsobom žiada svoje štandardné figúrky. Naivky a intrigáni sa v našich divadlách ešte ako-tak nájdu, milovníkov je však pramálo.

Už tento týždeň má a Astorke Korzo '90 premiéru hra Rómeo a Júlia - bude ďalším experimentom na tému obsadzovania mileneckých dvojíc.

Činohra SND Bratislava o Vítězslav Nezval: Manon Lescaut o Preklad: Ľubomír Feldek o Dramaturgia: Martin Porubjak o Scéna: Tomáš Rusín o Kostýmy: Zuzana Štefunková o Hudba: Michal Novinski o Réžia: Juraj Nvota o Hrajú: Táňa Pauhofová, Juliana Johanidesová, Ľuboš Kostelný, Richard Stanke, Maroš Kramár/Ján Gallovič, Ondrej Kovaľ, Juraj Igonda, Ivana Kuxová, Ernest Šmálik o Premiéra: 8. apríla