Karol Duchoň (21. 4. 1950 - 5. 11. 1985). FOTO - TASR
Podľa niektorých sa do spoločnosti Deža Ursinyho, F. K. Veselého alebo Janka Lehotského dostal zaslúžene - vďaka nenapodobniteľnému hlasu. Podľa iných bol skôr estrádnym umelcom, ktorý sa až príliš spoliehal na svoj talent. KAROL DUCHOŇ.
V tieni Karla Gotta
"Ako všestranný spevák sa dobre cítil vo swingu, bigbeate alebo ľudovej hudbe. Keby bol žil, našiel by si miesto aj v pop-music osemdesiatych a deväťdesiatych rokov," hovorí pre SME "duchoňológ" Roman Slušný, ktorý vlani o Duchoňovi napísal knihu Muž s veľkým srdcom. "Nesúhlasím s tým, že by skončil ako ostatní z jeho generácie. Svojím talentom by dodnes zatienil spevákov Repete, ktorí sú vlastne jeho napodobňovateľmi," dodáva.
Český hudobný kritik Jiří Černý sa na Duchoňovu tvorbu pozerá triezvejšie: "Skôr než za slovenského Toma Jonesa by som ho považoval za slovenského Karla Gotta. Viem, že táto scéna začiatkom sedemdesiatych rokov svojho Gotta potrebovala. Vtedy sa objavil mladý a talentovaný Duchoň," spomína renomovaný kritik, podľa ktorého však Duchoň na rozdiel od Gotta zo svojho nadania príliš veľa nevyťažil.
"Vždy sa spoliehal na to, čo mu dal pánboh do krku. Ale bol to tak trochu danajský dar, pretože mu stačilo zobrať americký alebo britský šláger a veľmi lacno bol slovenský hit na svete. Duchoň spieval skôr na efekt, keď som si mal vybrať zo slovenskej popovej scény, vždy som skôr bral Lehotského, Žbirku alebo Gombitovú," vysvetľuje Černý.
Idol v zlej ére
Hudobní kritici sa však zhodujú - ak mal niekto na Slovensku za posledné desaťročia skutočný hlas, tak to bol práve Karol Duchoň. Najväčšie úspechy zožal v polovici 70. rokov, ako spevák prevyšoval ostatných kolegov. V roku 1974 vyhral Bratislavskú lýru za pieseň Zem pamätá. O rok neskôr naspieval hitovku V slovenských dolinách a rok na to úspešný druhý album Čardáš dvoch sŕdc s množstvom známych evergreenov.
Mal smolu v tom, že jeho hviezda vyletela najviac v ére najväčšej normalizácie, keď rocková a akákoľvek iná hudba nepohodlná režimu bola odstavená na vedľajšiu koľaj. Do popredia sa dostali orchestre s bezproblémovou strednoprúdovou produkciou, ktorej predstaviteľom bol aj tento rodák z Jelenca.
"Okupáciou v auguste 1968 došlo nielen k politickému a ekonomickému, ale aj kultúrnemu zdržaniu. Ledva sme ako-tak dohnali zaostávanie za svetovou pop-music, odrazu bol so všetkým koniec. Je to absurdné, ale životnosť bigbandov bola u nás vďaka dozoru nad kultúrou predĺžená. Komunistická kultúra si stačila na swingovú kultúru zvyknúť, pretože neprovokovala," dodáva Jiří Černý.
Slušný vo svojej knihe vyvracia tvrdenie, že Duchoň bol prorežimným spevákom. Napriek tomu, že bol jedným z umelcov, ktorí v roku 1977 podpísali Antichartu, a mnohé piesne, ktoré spieval, zaváňajú istou komunistickou agitkou.
"Všetci, ktorí vtedy robili pop-music, museli odviesť režimu istú daň na rôznych politických festivaloch, kam chodil napríklad aj Peter Nagy. Karol urobil, čo musel, ale prívržencom režimu nebol. Skôr naopak. Viackrát chcel emigrovať a presadiť sa v zahraničí. Komunizmus bol jedným z dôvodov, prečo naplno nerozvinul kariéru."
Chýbajúce zázemie
Duchoňov pád spočíval aj v tom, že nikdy nenadviazal na svoje rané úspechy. Nepodarilo sa mu to, čo jeho waleskému vzoru Tomovi Jonesovi, ktorý sa v polovici osemdesiatych rokov vrátil do hitparád s piesňou Kiss. V roku 1979 síce vydal rockovo ladenú tretiu platňu Karol Duchoň 79, ale tá prepadla napriek tomu, že piesne pre ňu napísali Ursiny, Hammel alebo Lehotský.
Nikdy si neskladal vlastné piesne, čo sa nakoniec v súboji s nastupujúcimi hviezdami (Modus, Elán, Žbirka, Nagy) ukázalo ako veľká nevýhoda. Niekdajšia hviezda slovpopu čoraz viac začala prepadať alkoholu a nakoniec skončila na zahraničných zájazdoch, tam, kde začínala.
"Začiatkom osemdesiatych rokov došlo ku generačnej výmene, ktorá potlačila spevákov swingu. Bolo to niečo nové, modernejšie, čomu Duchoň napriek tomu, že mal v sebe obrovský potenciál, nemohol konkurovať. Na rozdiel od Gotta mu chýbalo zázemie, silný producentský tím, ktorý by ho mohol niekam potlačiť. A k tomu sa pridali zdravotné problémy. Namiesto pódia sa čoraz častejšie ocital v nemocnici," tvrdí Slušný, podľa ktorého spevák pripravovanú štvrtú platňu nikdy nedokončil.
Predčasný koniec s prekvapivým návratom
Karol Duchoň zomrel v roku 1985 na dôsledky ťažkého alkoholizmu. Mal pritom iba tridsaťpäť rokov. Opus ešte stihol vydať výberový album, ale jeho hudba upadla do zabudnutia. Ak si nové generácie hrávali jeho piesne, tak väčšinou z recesie. Jeho talent mu stačil na to, aby tých zopár starších hitov rokmi zľudovelo a urobilo z neho legendu slovenskej pop-music, čo sa odrazilo v podobe členstva v Sieni slávy.
Najprekvapivejšie je, že dnes sa k jeho odkazu hlásia mladí interpreti. V slovenských dolinách prednedávnom znovu nahrali nitrianski Desmod, časť skladby S tebou zúročil hip-hopový hudobník Vec na minuloročnom albume Dobré ráno. "Konečne dozrel čas, aby sa jeho hudbe dostalo satisfakcie," hovorí Slušný a dodáva, "museli prejsť roky, aby sa ukázalo, že Duchoňove piesne nie sú iba revuálnymi číslami, ale je v nich niečo viac. Tá melodickosť a ľahkosť jeho spevu pretrvali dodnes."
V Duchoňových nahrávkach zatiaľ vládne neporiadok
Karol Duchoň je v Sieni slávy, ale jeho kompletnú diskografiu v obchodoch nenájdete. Nikdy nevyšiel ani jeden z jeho troch radových albumov. V súčasnosti sú na CD k dispozícii dve výberovky - Batoh s páperím (Opus) a To najlepšie (Pyramída).
"V 90. rokoch vyšlo zopár nekoordinovaných výberoviek v rôznych vydavateľstvách. Antológia jeho piesní chýba, dodnes je na jeho troch radových albumoch dostatok skladieb, ktoré ešte nevyšli na CD. Dokonca mám pri sebe dve CD nikdy nevydaných nahrávok, ktoré by si zaslúžili zverejnenie," hovorí publicista Roman Slušný.
Mystériou pre zberateľov Duchoňovej hudby zostáva aj nemecký album, ktorý údajne natočil v Hamburgu pre vydavateľstvo RCA. "Dodnes nie je jasné, či vôbec vyšiel. Objavili sa informácie, že vyšiel, ale nemal úspech, iní zasa tvrdia, že ho nikdy nedokončil," dodáva.
Na jeseň by vo Forze mal vyjsť v rámci cyklu 20 naj výberový album najlepších Duchoňových pesničiek. Podľa zástupcu Juraja Čurného by mal obsahovať piesne z katalógu Opusu, ako aj jeho rozhlasových nahrávok. (peb)
Povedali o Karolovi Duchoňovi
Miroslav Žbirka, spevák
"Mal hlasový fond a spevácky talent, ktorým prevyšoval všetkých takzvaných estrádnych umelcov. Nebudem prvý, kto o ňom hovorí, že bol slovenským Tomom Jonesom. Nikdy nebol rockerom, ale predstaviteľom tanečnej hudby, ktorému písali piesne iní alebo ako povedal o týchto spevákoch John Lennon: posli bez posolstva. Zaujímalo by ma, akým smerom by sa ubrala jeho kariéra. Zoberte si napríklad Toma Jonesa, ktorému v comebacku pomohli skúsení producenti a alternatívni hudobníci.."
Vec, rapper a DJ
"Duchoň je pre mňa spevák s veľkým S. Dostal som sa k nemu cez rodičov. Okrem toho je to vlastne rodák, pretože sa narodil v dedinke Jelenec pri Zlatých Moravciach, odkiaľ pochádzam."
Jozef Stopka, hudobný manažér
"Duchoň je pre mňa synonymom socialistického šlágrovitého popu. Porovnávanie s Jonesom mi pripadá divné, nikdy nedosiahol jeho úroveň. Zažiaril iba piesňou V slovenských dolinách a aj tá má otrasný text."
Juraj Čurný, vydavateľ
"Do siene slávy by sa mala dostať hudba, ktorá prežila. To platí aj pre piesne Karola Duchoňa. Že nevyužil naplno svoj potenciál, je otázka diskusie, ale do Siene slávy patrí. Zoberte si jeho hlas, bol najväčším speváckym talentom na Slovensku posledných desaťročí."
Janko Kuric, spevák skupiny Vidiek
"Jeho pesničky sa mi nepáčili, ale hlas a prednes mal úžasný. Sila jeho hlasu dodnes prevyšuje všetko to socialistické klišé, ktoré cítiť z piesní. Skôr by sme sa však mali zaoberať budúcnosťou ako minulosťou." (peb)
