Pre pripomenutie: možný odkaz na Boha v preambule ústavy vyvolal jednu z najvášnivejších debát pri spisovaní textu. Skončila sa kompromisom, namiesto Boha sa odkazuje na "náboženské dedičstvo" Európy.
Martensovo vyhlásenie tri roky potom pôsobí ako mimo času a priestoru. Euroústava je zatiaľ mŕtva a pokiaľ sa bude kriesiť jej preambula, bude tou poslednou časťou, ktorej znenie by chcel niekto meniť. Jeho krok preto treba chápať vnútrostranícky: kresťanských demokratov z celej Európy čakala audiencia u pápeža.
Jeho slová si však zaslúžia pozornosť. Nie preto, že pripomenul debatu o tom, že nielen kresťanského Boha uctievajú a uctievali Európania a mohli by sa preto cítiť dotknutí odkazom na zjavne kresťanského Stvoriteľa. Nie preto, že pripomenul, že snaha ľudovcov dostať ich Boha do textu môže byť len kľučkou od dverí, ktorými sa má raz hlasno buchnúť pred Turkami.
Ale preto, že dokázal nepochopenie pre ďalšie nemenej dôležité dedičstvo Európy: oddelenie moci štátnej od moci cirkevnej. Tento význam znovu podčiarkli nedávne búrky islamského sveta proti karikatúram Mohameda, respektíve požiadavky moslimov, aby "štát" zasiahol a trestal. Moslimská spoločnosť - s výnimkou tej tureckej - si na rozdiel od euroatlantického priestoru ešte neprešla etapu oddelenia moci cirkevnej od moci štátnej a dôsledky sú známe.
Martens to iste vie a mal by ďakovať - nie však Bohu - že Európa už je inde. A uvedomiť si, že ak štát nemá čo hovoriť do výkladu Desatora, nepatrí Bohu miesto vo svetskej európskej ústave. Ak sa bude oboje miešať, tak Boh s nami.
