nie odpovede na zmysel ľudského bytia. Proti nim stojí starý svet antického Ríma zo svojimi neresťami, poživačnosťou, často aj duševnou prázdnotou, ale aj nádhernými stavbami, technickými vynálezmi, perfektnou organizáciou štátu, náboženskou otvorenosťou, vyspelou kultúrou a športom. Samozrejme aj s láskou, nenávisťou a závisťou. Jednoducho so všetkým, čo k životu patrí.
Porovnať dva svety - jeden rodiaci sa, a druhý na vrchole - sa pokúsil vo veľkom historickom románe Henryk Sienkiewicz, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, a najprekladanejší poľský autor. Vytvoril príbeh lásky, ktorej doba nemôže priať, pretože postavenie mladých ľudí v spoločnosti je rôzne. Mladá a krásna Lýgia je kresťanka, jej osudová láska Vinicus patrí k najvyššej rímskej vrstve, ktorá musí stáť po boku krvavého cisára, inak nemá šancu prežiť.
Pomoc nájdu u cisárovho obľúbenca a príbuzného Petronia, najplastickejšie zobrazenej postavy v románe. Petronius reprezentuje všetko, čo dosiahol Rím - bohatstvo, otrokov, vzdelanie, cit pre krásno, literárne nadanie, vtip a pohotovosť, snahu prežiť bláznivého a krvavého a najmä zákerného Nera. Jedinou zbraňou, ktorú básnik má, je jeho dôvtip, lichotenie cisárovi a rýchla reakcia na vzniknuté situácie. Strach zo smrti zbystruje jeho zmysly takmer do dokonalosti.
Autor jednoznačne sympatizuje s kresťanmi, aj preto je však veľkým a známym spisovateľom, že pre svoj román starostlivo zhromaždil podklady aj z druhej strany. Jeho opisy rímskeho spôsobu života, detailov pri stolovaní, opisy kúpeľov, ktoré sú pre bohatých Rimanov najcharakteristickejšie, sú mimoriadne pútavé a presné. Rím v jeho románe je rozmanitý a komplikovaný, krásny a otrasný zároveň, je to veľkomesto plné rôznorodých ľudí, epicentrum vtedajšieho svetového diania. Spisovateľ sa sústredil na dej a tak politická situácia v Neronových časoch nie je hlavnou otázkou diela. Neskúma, či novorodiace sa kresťanstvo vlastne na povrch nevyniesla práve neprimeraná cisárova pomsta, a či by sa dovtedy neznáme náboženstvo presadilo aj bez martýrstva.
| „Petronius sa vrátil domov zachmúrený ako búrka a ani sa nepokúsil utešovať Vinicia. Pochopil, že o vyslobodení Lýgie z Esquilinského podzemia nemožno ani snívať. Tušil, že z Tulliana ju preniesli pravdepodobne preto, aby neumrela na horúčku a neunikla amfiteátru, ktorý jej pripravovali. A to bolo dôkazom, že ju strážia starostlivejšie, než ostatných." |
Týraní kresťania vzbudzujú sympatie. Ich viera im pomáha prekonať to najťažšie - strach zo smrti. Základné posolstvo kresťanstva - viera v posmrtný život - dáva nádej mnohým, ktorí na tomto svete nemajú žiadnu šancu. Túto výzvu Nero nepochopil. Bojuje proti večnosti, v ktorú kresťania veria, a preto prehráva. Ľudstvo kráča ďalej v ústrety kresťanskej civilizácii, ktorá ale tiež nevyrieši problémy, s ktorými bojovala už antika. Svet sa nestane lepším, len viera uľahčí život. Možno to je jej úloha v labyrinte bytia.
V rozsiahlom románe dochádza k určitému schematizmu, nie všetky postavy sú úplne prepracované, reprezentujú vlastne len určité typy. Aj Lýgia a Vinicius pôsobia trochu umelo, zosobňujú určitú autorovu predstavu o dokonalých mladých ľuďoch. Ich láska je príliš ideálna, neskutočná - vyjadruje autorovu nádej, že láska vydrží všetko. K naplneniu však potrebuje skazeného a nemravného Petronia, ktorý riskuje vlastný život, aby Lýgiu zachránil. Nerovi sa proste nedá ujsť a Petroniova smrť je daňou za lásku mladých hrdinov.
Petronius by ale nebol dokonalý cynik, keby Nerovi nevrátil požičané. Svoje umieranie zinscenuje ako veľkolepé divadlo, v ktorom vyjadrí svoje najtvrdšie pohŕdanie. Nie pre cisárovu krutosť a maniakálne sklony, ale pre nedostatok umeleckého talentu, na ktorom si Nero tak zakladal. Petronius neumiera osamelý, spolu s ním odchádza jeho otrokyňa Eunike, pre ktorú ani osobná sloboda, ani majetok, ktorý práve získala, nemajú hodnotu. Aj pre ňu je láska jediným zmyslom života. Otrokyňa vyznieva v románe najľudskejšie a najpresvedčivejšie.
Autor: ds
