Utečenec, ktorý je doktorandom na Slovenskej technickej univerzite a býva na internáte, ako trojročný zažil vpád Červených kmérov. „Boli sme v detských táboroch. Kto nepracoval, zaviazali ho do mecha a hodili do rieky. Alebo priviazali o strom, kde ho zožrali mravce. Preto som ušiel do pralesa,“ skratkovito opisuje neuveriteľné udalosti v ázijskej domovine. Červených kmérov vytlačila vietnamská armáda, malého Kosala si vzala žena, ktorá mu povedala, že je jeho matka. On sám však tomu veľmi neverí, nevie na sto percent, či štyria súrodenci sú jeho vlastní.

Deťom z Kambodže umožnila rozvíjajúca sa spolupráca RVHP štúdium v iných komunistických krajinách: „Mal som ísť do Nemeckej demokratickej republiky, ale neskoro som podal prihlášku. Tak ma poslali do Československa. Ale neľutujem to.“

Po jazykovej príprave nastúpil na Strednú priemyselnú školu strojnícku. Sprvu sa cítil ako cudzinec: „Raz som bol prechladnutý a šiel som k lekárovi. Ten do správy napísal, že som sa neprispôsobil klimatickým podmienkam a treba ma poslať domov. Zľakol som sa a ten papier som už nikomu neukázal!“

Kosala zastihol v Československu november 1989. „Demonštrovali sme aj proti nadvláde Vietnamcov v Kambodži. Náš premiér dal veľvyslancovi do Prahy pokyny, aby sme sa vrátili. Pozbierali čísla pasov, veľmi sme sa báli. Neviem, či by nás poslali do armády, do väzenia, alebo rovno zastrelili. Ušli sme do Rakúska, niektorí sme sa potom vrátili. Zachránil nás politický azyl,“ vzdychne si Kosal.

V Trnave mal šťastie v nešťastí. Jedno popoludnie so spolužiakmi zaháňal hlad s krémom z dukátových buchtičiek, čo mali v jedálni na obed. Partia skončila v nemocnici na infekčnom. Tu spoznal sestričku Martu Oravcovú. Keď sa vyliečil, nechala mu telefónne číslo s návrhom, aby prišiel niekedy na víkend k ním do rodiny do Suchej nad Parnou. Kosal si na číslo spomenul až na Vianoce. Internát zavreli a nemal kam ísť.

„Pocestného treba prijať. Mám päť vlastných detí, šiestym je Kosal,“ chytí ho pani Oravcová okolo pliec. Teší ju, že sa dal pokrstiť. „Ale ja som ho netlačila,“ krúti hlavou.

Hoci sme mu dali štatút utečenca, je tu tak trochu ako väzeň. Ak by chcel ísť na deň do Viedne, musí zaplatiť vízum 400 šilingov. „Mal som ponuky na zahraničné stáže, ale musel by som dať veľa peňazí na víza. So ženevským pasom ma nikam len tak nepustia. Pred troma rokmi som podal žiadosť o slovenské štátne občianstvo, ale zatiaľ mi neodpovedali. Slovensko som už celé prechodil. Keď budem mať občianstvo a slovenský pas, budem môcť ľahšie cestovať do zahraničia,“ teší sa.

Slováci dnes hovoria o „blbej nálade“ a takmer všadeprítomnej neistote. Čo tu drží inžiniera s povesťou pedanta so zanietením pre výskum? „Všade sú problémy, ľudia dobrí aj zlí. Ak by ste poznali podmienky v Kambodži, boli by ste so sebou spokojnejší.“

JURAJ GERBERY