tieto skupiny doslova potrebujú prostredie, kde prežívajú stúpajúce vzrušenie.
„Je to podobné, ako keď napríklad sadistu provokácia utrpením uvádza do ešte väčšieho sadistického tranzu,“ hovorí psychológ Ľudo Juráš. „Hľadajú provokáciu s náležitou intenzitou, aby sa prežívanie v emocionálnom nasadení ešte rozvinulo. Ak v takomto vzrušení vidia aj odporcu, protivníka, vyhecuje ich to ešte viac.“ Podľa neho ide o nevyzreté asociálne osobnosti bez racionálnej kontroly, ktorá by utlmila ich rozrušené pudy.
Podľa psychológa Jaroslava Vavra, pôsobiaceho v Reedukačnom domove pre mládež v Hlohovci, „takíto chlapci nesú v sebe množstvo krívd, ale aj fantázií, ktoré často ani nie sú realizovateľné. Sú plní frustrácie a nenaplnených túžob vychádzajúcich zo svojho nízkeho sebahodnotenia. Čím je sebahodnotenie nižšie, tým viac si človek musí dokazovať. Čím je problémov, nenaplnených túžob a neuspokojenia viac, tým väčšie je napätie. Niekde ho musia ventilovať a svoje sebavedomie si dvíhajú prejavmi mužnosti až agresivity“.
Človek potrebuje niečo znamenať, potrebuje byť významným a hodnoteným.
Ak to nejde v pozitívnej polohe, osvojí si spôsob byť niekým významným v polohe negatívnej. Lákavým spúšťačom tohto mechanizmu býva športové prostredie, lebo tam má človek oslabené zábrany. „Tam je uvoľňovanie napätia sociálne tolerované, tam sa to priam vyžaduje. Ak fanúšik príde na futbal a len by tam sedel a v tichosti to pozoroval, pôsobil by až čudne,“ dodáva Vavro.
Rolu zohráva aj prispôsobenie skupine a spolupatričnosť. Podľa psychologičky Zuzany Klačanskej ide o túžbu niekam patriť: „Keď tam patrím, robím to, čo celá skupina bez ohľadu na etické zábrany. Dospelý vie, kam patrí, ale mladý človek si to hľadá a je pre to ochotný urobiť aj to, s čím nesúhlasí“.
Odborníci varujú, že takéto prejavy sa všeobecne zhoršujú a agresivita a brutalita sa presúva do čoraz nižších vekových ročníkov.
