Vreni Schneiderová je trojnásobná olympijská víťazka, trojnásobná majsterka sveta, trojnásobná víťazka Svetového pohára v zjazdovom lyžovaní, má 11 malých glóbusov za jednotlivé disciplíny a vyhrala 55 pretekov Svetového pohára.
FOTO – ARCHÍV
uzavrela pred rokom. Postavila fantastický dom, našla úžasného manžela. Mala 37 rokov, keď zazneli jej svadobné zvony.
Jej príbeh však nepísal Hans Christian Andersen, nepomáhali jej kúzelné rybičky ani dobrá babička. A nebolo dopredu jasné, že dobro zvíťazí. Vrenin príbeh napísal sám život, ktorý jej najprv veľa vzal, ale potom veľa dal.
Lyže z povaly
Narodila sa ako štvrté, najmladšie dieťa Kaspara Schneidera, obuvníka v sedliackom Elme. Mala dvoch bratov a staršiu sestru. Peňazí mali toľko, že žili, ako sa vraví, z ruky do úst, ale ako Vreni spomína, mali sa veľmi radi.
Po oslave jej tretích narodenín otec vyliezol na povalu a zniesol stade staré drevené lyže. Skús to na nich, vravel jej, a keďže Vreni nevedela odvrávať, pripevnila si ich na topánky a vyliezla na kopec.
Ako šesťročná zdolala všetky vrstovníčky z Elmu v boji o čokoládové medaily, jej súperky na rossignolkách a atomikoch ohrňovali nad brčkavou dievčinou na drevákoch nos.
Vždy bola najradšej sama. Tam, kde končili vlaky a autobus mal poslednú zastávku, krúžila svoje oblúky. A zlízla si aj zopár faciek od otca, ak sa nestačila vrátiť na večeru.
V šestnástich, keď najviac potrebovala radu do života, keď sa jej pootvárali dvere dospelosti, jej na rakovinu zomrela mamička. Ešte než zomrela, vravela Vreni: „Dieťatko moje, viem, že lyžovanie miluješ, vidím to na tebe. Sľúb mi, že urobíš všetko pre to, aby si v ňom niečo dokázala.“
Sľúbila. Nebolo to však jednoduché. Po mamkinej smrti prešla na ňu starostlivosť o domácnosť. Varila, prala, upratovala, nakupovala. Predčasne ukončila štúdium a na sny o veľkých úspechoch na lyžiach musela zabudnúť.
Iba načas.
Strach z kopca
V Kranjskej Gore 1983 išla na prvý Svetový pohár. Pozrela na strmý svah a povedala si: „Mám strach, nie som stvorená pre takéto preteky.“ Spadla po pár bránkach a tréneri ju šupli do Európskeho pohára. Vrátila sa a nastálo. Tichá dievčina vstúpila na územie švajčiarskych slalomárskych polobohýň Walliserovej, Figiniovej a Hessovej. Dostala radu: „Nehovor, mlč a poslúchaj.“ Držala sa jej.
Vyslúžila si prezývku Tichá Indiánka. Vraveli o nej, že je jednoduchá a nedá sa s ňou komunikovať. Jednoducho – dedinčanka…
O rok po blamáži v Kranjskej Gore vyhrala v Santa Catarine Svetový pohár. Po prvý raz. Hanbila sa pred novinármi, ušla im a dostala pokutu. Ešte tri roky jej trvalo, kým nabrala odvahu a zahnala hanblivosť. O tri roky neskôr čakala pol hodiny, kým servisman Ansermoz vyhovel všetkým želaniam Eriky Hessovej a pozrel sa aj na Vrenine lyže. Potom sa spustila medzi bránky a získala titul majsterky sveta.
V Calgary 1988 sa táto dedinčanka stala dvojnásobnou olympijskou víťazkou a nazvali ju Explóziou na lyžiach. „Hlúposť,“ rozčúlila sa na tlačovke,“ išla som vabank a náhodou to vyšlo.“
Písali o nej, že je novou Walliserovou. „To nie je pravda. Som obyčajné dievča. Maria je krásna a príťažlivá, ale ja som najšťastnejšia medzi sedliakmi v Elme. A ani nemám meno ako hviezda.“
Skromná majsterka
Pirminovi Zurbriggenovi, kolegovi z reprezentácie, vykala aj ako olympijská víťazka. Vnášala ľudskosť do sveta veľkých peňazí a egoizmu. Keď sa vážne zranil Marc Girardelli, ako jediná z lyžiarskeho cirkusu mu poslala do nemocnice pohľadnicu. Čudovala sa, prečo jej toľko ďakoval.
Viac než diskotéky ju bavila ľudová hudba. V detskej izbe počúvala ľudovky a štrikovala. Najradšej pila horúci čaj a jedla chlieb so syrom.
Dlho odmietala pánov, ktorí ponúkali reklamné zmluvy. Tí boli zdesení. Až Rossignol ju donútil spolupracovať. „Ak to neurobíte, nedostanete od nás poriadne lyže,“ pohrozili z firmy. Nebolo na výber. Zase raz poslúchla.
V roku 1992 sa vážne zranila, ale po piatich mesiacoch sa vrátila. Z olympijského Lillehammeru 1994 si viezla všetky medaily – zlatú, striebornú aj bronzovú.
O mesiac neskôr zvolala vlastnú tlačovú konferenciu a oznámila. „Mám tridsať, viac ako polovicu života som sa venovala lyžovaniu. Je čas robiť niečo iné.“
Aj preto, že 66-ročný otec musel pred každými pretekmi brať upokojujúce tabletky. Aj preto, že tréner Dubosson odišiel do dôchodku. Aj preto, lebo telo hovorilo – zastav sa, ja už nevládzem.
Prešlo sedem rokov a murárovi Marcelovi Fässlerovi neprekáža, že sa stal manželom „tej slávnej Vreni.“ Aspoň nemusím ja toľko hovoriť, vravieva. A ona si zase nechala pôvodné priezvisko Schneiderová. Tak chceli sponzori.
Pred druhým kolom
Postavila krásny dom. Z veľkej časti jej pomohli bratia – jeden tesár, druhý truhlár. V Elme má lyžiarsku a snoubordovú školu, pre sestru postavila reštauráciu Zur Sonne, ale sestra z nej ušla. Vraj za inou motiváciou a Vreni hľadá náhradu.
Perfekcionalistka Vreni má plnú záhradu obľúbených červených ruží. Dom čaká na deti a Vreni to netají. „Som síce deväťnásobnou tetou, ale na svoje deti sa teším.“
Marcel ju zdoláva v každom športe, okrem lyžovania. Svetový pohár sleduje v televízii a občas ju sponzori vytiahnu do cieľového priestoru pred kamery.
Nerada chodí preč, Elm sa jej zdá dostatočne veľký na to, aby tam našla všetko, o čom snívala.
Vravieva, že športovú kariéru brala ako prvé kolo slalomu. A manželstvo je pre ňu druhým.
A ak si zaspomíname, Vreni bola v tom druhom kole vždy lepšia…
