Vychádzal som z Bratislavy smerom na stredné Slovensko a ďalej som pokračoval na východné Slovensko.
Ako som tak prechádzal cez tieto časti Slovenska, tak som si začal všímať domy, ľudí aj predajne, v ktorých som sa zastavoval s tovarom. Čím viac som išiel na východ, tým bola chudoba väčšia.
Stredné Slovensko bolo na tom ešte ako-tak, ale už tam som pociťoval, že to ide dole vodou, lebo majitelia obchodov sa mi sťažovali, že je to čoraz horšie a že ľudia už nemajú peniaze na zábavu, sú radi, že majú čo jesť a majú kde bývať. Tržby im tam poklesli od minulého roka asi o 30 %.
Keď som však prišiel do Rožňavy, tak akoby som už prišiel do úplne iného sveta. Totálna chudoba, ktorá sa ťahala celým východným Slovenskom (dokonca ma šokovali aj Košice, kde som si myslel, že to nebude až také zlé, bolo! Tržby im tam poklesli oproti minulému roku až o 50 až 70 %), ľudia na dedinách tam žili v polorozpadnutých domoch, ledva mali čo to do úst.
Ale čo ma šokovalo? V každej takejto chudobnej dedinke bol novopostavený kostol. Tomu sa mi ani veriť nechcelo, že ako je to možné, že ľudia nemajú čo dať do úst, ale majú tam kostolné novostavby, na ktoré určite prispeli aj oni, to bolo pre mňa zarážajúce. Prečo to tak je? Ale aspoň bolo vidieť, akú silu má cirkev na Slovensku.
No a koniec našej republiky pri ukrajinských hraniciach? To už som nemal slov na to, čo som videl. Ako je možné, že v takej malej krajine ako je Slovensko, môžu byť takéto priepastné rozdiely? Hlavne, že je vypočítaná priemerná mzda na 18 000 Sk, ale nikde to nebolo cítiť a pri takejto priemernej mzde by už malo, no nie?
Dospel som k záveru, ktorým nechcem naozaj nikoho uraziť, ani sa ho čo i len dotknúť. Možno si budete myslieť, že som namyslený Bratislavčan, ale nie som.
Môj záver je: za Bratislavou už nič nie je a Bratislava má Tatry. Jednoducho takýto pocit vo mne navodilo, to čo som videl.
Bol by som rád, keby sa táto situácia na tomto našom Slovensku zmenila, ale zatiaľ to tak nevyzerá. Chudoba zasahuje čoraz viac ľudí a ak to takto pôjde ďalej, tak si neviem predstaviť, čo tu bude o niekoľko rokov.
pal.blog.sme.sk
Autor: Tomáš Pál
