BRATISLAVA – V bratislavskej Open Gallery na Baštovej ulici bude zajtra o 17.00 h vernisáž výstavy Dominiky Horákovej-Ličkovej a Krištofa Kinteru Môžete mi ukázať, čo máte vo svojej taške… Galéria, v rámci dramaturgie Nadácie Centrum súčasného umenia (predtým Sorosovo centrum súčasného umenia), po vlaňajšom zameraní sa na prezentáciu umenia žien z postsocialistických krajín strednej a východnej Európy v tomto roku pristúpila k myšlienke tvorivého dialógu medzi slovenskými a českými umelcami, resp. umelcami žijúcimi v Prahe. Aj keď v oboch teritóriách možno vnímať markantné odlišnosti a špecifiká, existujú styčné body, ktoré jednostajne priťahujú k spoločnému uvažovaniu.

Slovenská výtvarníčka Dominika Horáková-Ličková (1974) sa na výstave prezentuje farebnými fotografiami predmetov, ktoré najčastejšie predstavujú obsah dámskej kabelky, tašky. Súčasť inštalácie tvoria reálne kabelky, taštičky ako ready made.

Tašky, kabelky – to nie sú iba prenosné schránky na všetko potrebné, sú to aj ukazovatele štýlu, sú nositeľmi spoločenského štatútu a zároveň by mali byť ochrancami drobných pokladov. V konvenčnom poňatí „ženského fetiša“ je kabelka či taška priam obrazom osobnosti.

„Ukážte nám, čo máte v taške a my vám povieme, kto ste,“ v tomto duchu sa nesie kampaň módnych časopisov či štýlových poradcov. Peňaženka, kľúče, lieky, šminky – aj to podlieha prísnym pravidlám dostatočnej „kabelkovitosti“. Niečo sa do tašky hodí a iné zasa nie. Už ani kabelka nie je spoľahlivým úkrytom. Poznáte výzvu z obchodnej siete – pri odchode bez vyzvania ukážte obsah svojej tašky! Táto veta priam odrádza vložiť si do tašky niečo intímne determinujúce. A tak nielenže taška už ani neskrýva, priam naopak, ukazuje, kto ste a čo chcete.

Krištof Kintera (1973) sa prezentuje figúrkami Rozprávači (Mluviči) v podobe akýchsi ľudských mutantov, ktorí vedú stereotypný monológ o témach vážnych i nevážnych, výsostne však aktuálnych a vzťahujúcich sa ku konzumnej spoločnosti. Nezaujíma ich, či vyvolajú bezprostrednú reakciu, nečakajú na odpoveď. Chcú sa vyrozprávať zo všetkého, čo ich trápi. Rozprávači, ktorým autor vykreoval neutrálnu ľudskú podobu s obmedzenou akčnou schopnosťou, sú odetí do reálnych šiat, ktoré jediné prisudzujú postave spoločenskú identitu.

Obsahom jedného z jeho monológov je nasledujúci text: „No hele… tak mně napadlo mo-men-tál-ně… co kdyby všechny peníze teďkonc zmizely… samozřejmě i z tvojí peněženky nebo kapsy… to by byl kolaps!“

Výstava potrvá do 22. apríla.

(kul)