Taliansky spisovateľ Umberto Eco sa vrátil do stredoveku. Nie do neskorého stredoveku Mena ruže, ale do vrcholiaceho stredoveku fantazmagórií a križiackych výprav. Z perspektívy šikovného sedliackeho syna z Piemontu, ktorý počúva na meno Baudolino, rozpráva o vzrušujúcom živote po boku cisára Barbarossu. Rozpráva o jeho záhadnej smrti, ku ktorej došlo úplne inak, než sa dovtedy predpokladalo. Pritom ožíva celé jedno storočie, a to dvanáste, s mnohými odtieňmi, hlukmi a vôňami. A vysvitá, že mnohé z tejto dávnej minulosti je nám bližšie, než tušíme.

Zdrojom tejto literárnej fikcie je skutočná udalosť – list kňaza Jána, ktorý bol – aj keď išlo o podfuk – pre stredovek jedným z kľúčových dokumentov. Popisoval idylickú kresťanskú ríšu kdesi ďaleko na východe. Falzifikát vznikol za vlády Fridricha Barbarossu. Umberto Eco využil skutočnosť, že autor podvrhu bol a navždy zostane neznámy, a tak stvoril Baudolina, klamára a vizionára, ktorého náhoda privedie na cisársky dvor ako Fridrichovho adoptívneho syna.

Pochybnosti o hraniciach

Umberto Eco veľmi rád zahmlieva. Alessandria, kde sa dej knihy odohráva a kde Eco okrem iného žije, je permanentne zahalená v hmlách. A hmla, atribút tamojšej klímy, je ideálnym médiom pre myšlienky, píše Eco. A hovorí, že sa považuje za filozofa hmly.

Romány ako Baudolino by mali čítať len čitatelia, ktorým neublížia pochybnosti o hraniciach pravdy a výmyslu. Eco totiž teraz servíruje nielen vyšperkovanú, fantastickú, zábavnú pseudorozprávku, ale celú budovu z klamstiev gigantických rozmerov. Vláka čitateľa dnu a potom sa teší, ako opatrne ohmatávate steny a stĺpy, či sú pravé alebo z papiera.

Hlúpa otázka!, volá profesor semiotiky a otvára ďalšie a ďalšie dvere, ktoré vedú k čoraz zložitejším zrkadlovým odrazom, a neprestáva si robiť dobrý deň z našich odhadov a očakávaní. „Blahoslavení tí, čo klamú, aby bol život krajší,“ tvrdí Eco.

Akokoľvek sa Baudolino snaží byť šťavnatým, zmyselným románom zo stredoveku, predsa je len v prvom rade skrz-naskrz umelou myšlienkovou hrou – hyperrozmerná intelektuálna anekdota s nečakanými pointami.

Nekaždodenná záležitosť

Menu ruže kritici vyčítali, že je to profesorský román nabitý naštudovaným materiálom, s umelým príbehom. Zrejme sa mýlili. Prinajmenšom od jeho sfilmovania sa stal jedným z kultových produktov masovej kultúry osemdesiatych rokov. Jeho tajomné vraždy boli napínavé aj bez predchádzajúceho štúdia alchýmie, teológie či cirkevného práva. A čo Baudolino?

Baudolino by ako detektívka asi neobstál, na to je príliš zložitý a nejasný. O dej v tomto zmysle slova tu totiž ani nejde. Dôležitejšie je samo rozprávanie: vlastnou témou románu Baudolino je konštruovanie skutočnosti pomocou znakov. Aplikovaná semiotika – veľmi nekaždodenná záležitosť.

„Ak sa chceš stať mužom pera,“ hovorí Baudolinovi Otto von Freising, spisovateľ a dejepisec, „tak si musíš vymýšľať, inak bude tvoja História nudná. Ale musíš poznať mieru.“ O mieru sa stará aj Eco. Mnohé z jeho románu zodpovedá, ako sa hovorí, historickým skutočnostiam. Klame s mierou, a s mierou aj hovorí pravdu. Lenže čo je v dvanástom storočí pravda?

Vybájená nuda

Eco tvrdí, že to najdivšie zo žánru fantasy je stredovekej skutočnosti bližšie než pramenná vedecká historiografia. Baudolino je mu svedkom. Po Barbarossovej smrti putuje krajinou mýtických stvorení, ktoré ležia na chrbte a nohou sa chránia pred slnkom, alebo nosia penis na hrudi ako zvláštny zmyslový orgán, ľudia bez hláv, s očami na mieste prsných bradaviek, ženy s kozími telami – do jednej z nich, Hypatie, sa Baudolino zaľúbi. Tieto bytosti, v tom sa môžeme na Eca do detailov spoľahnúť, boli v stredovekých mysliach veľmi reálne, o ich existencii Baudolinovi súčasníci vôbec nepochybovali – práve to najdivšie je zrejme najpravdivejšie.

Problém je v tom, že dnešný čitateľ sa na tejto fantastickej ceste, ktorá trvá celých štyridsať kapitol a presne 424 strán, predsa len nudí. Vydýchne si, keď sa nakoniec Baudolino dostane späť do reality horiaceho Konstantinopola. Tam sa ešte musia rozuzliť ďalšie rébusy, intrigy a dobrodružstvá, než dospejete k záveru.

Skončíte dosť vyčerpaní. Ani nie sýti ako po výdatnom jedle. Skôr ako keď už nič nevládzete, lebo ste práve skonzumovali vrece cukríkov.