Jack Kerouac. Najslávnejšia kniha predčasne zosnulého autora sa volá Na ceste. Jack Kerouac by sa dnes dožil osemdesiatich rokov.

Jeho mama o ňom povedala, že je nezodpovedný a nikdy riadne nepracoval. Ako pätnásťročný sa stal futbalovou hviezdou stredoškolského družstva. Na ihrisku ho prezývali Malý Kristus.

Poznačila ho smrť staršieho brata. Fascinácia smrťou ho unášala počas celej spisovateľskej kariéry.

V roku 1944 ho zatkli pre neohlásenú vraždu, ktorú spáchal jeho priateľ v sebaobrane. Koncom 40. rokov sa vydal ,,na cestu“ po Amerike, striedal jedno zamestnanie za druhým: česal bavlnu, bol vrátnikom, brzdárom na železnici.

To už bol ženatý s Edie Parkerovou, ktorú v roku 1950 vymenil za Joan Havertyovú. Narodila sa im dcéra Janet, ktorá po otcovej smrti vydala autobiografický román Baby Driver. Blíži sa rok 1957 a román Na ceste.

Zmyslom Kerouacovho života bolo písanie. Chrlenie viet a slov na začiatku spisovateľskej kariéry i bludné tápanie na jej konci. Aj o tom je jeho najslávnejšia kniha symbolického dobrodružstva niekoľkými cestami křížom-krážom Amerikou.

Na začiatku románu Na ceste opisuje Kerouac v roli rozprávača Sala Paradisa, ako za ním Dean Moriarty (teda beatnik Neal Cassady) prišiel s tým, aby ho Jack naučil písať. „Čo bezpečne viem, je, že sa k tomu musíš upnúť ako narkoman k droge. Tak, že už bez toho nemôžeš byť,“ znie motto slávnej knihy, ale aj motto Kerouacovho života. Ale v skutočnosti to bolo presne naopak. Boli to práve Cassadyho listy, ktoré odhodlanému spisovateľovi Kerouacovi ukázali, ako vlastne písať.

Kniha oslovila milióny ľudí na celom svete a preslávila beatnické hnutie. O čom teda román je? Rozprávanie o neuveriteľnom živote, ktorý skutoční beatnici prežívajú. Niekoľko ciest z východu na západ, z New Yorku do San Francisca, predstavuje formálnu dejovú líniu, v ktorej Sal Paradise rozpráva o svojom zasvätení do nového životného štýlu beatnikov. Život na ceste je zbesilou jazdou za životnými zážitkami, za naplnením večnej životnej túžby. Zastávkami na dlhej diaľnici bytia sú sex, džez a drogy.

Nie všade sa román stretol s jednoznačným potleskom. Newyorská obec intelektuálov knihe vyčítala formálne nedostatky i prílišnú povrchnosť. Ale román získal kultový rozmer a jeho vznik zastrelo množstvo legiend. Uvádzal sa ako ukážka nového autorského prístupu – takzvaného spontánneho písania.

Čoskoro sa rozšírila povesť, že ho Kerouac napísal za tri týždne. Vraj sa ani nezdržoval interpunkciou, ktorú musel doplniť vydavateľ. Mlátil do stroja a aby sa nemusel zdržovať vymieňaním stránok, písal rovno na celú rolku papiera. Na prvý pohľad text tak aj vyzerá. Prúd rozprávania, vychrlený z nutnosti. Písanie na jeden záťah ako spoveď.

Až neskôr sa čitatelia dozvedeli pravdu o beatnikovom písaní. „Samozrejme, legenda bola oveľa príjemnejšia než priznanie, že s jej formou zviedol dlhý a bolestný zápas,“ napísal v doslove k románu Dharmoví tuláci jeho český prekladateľ Josef Rauvolf a dodal, že Na ceste vznikalo osem rokov a prvá verzia sa od konečnej výrazne líšila. Slovenský spisovateľ v týchto dňoch pripravuje v preklade Otakara Kořínka jej nové vydanie.

V posledných rokoch života sa Kerouac prestal stretávať so svojimi kumpánmi. O to viac pil. Navždy odišla doba, keď písal jeden román za druhým. Prechádzal ťažkou krízou. Úľavu mu nepriniesol ani prechod k budhizmu. Príčina smrti štyridsaťsedemročného spisovateľa je pre alkoholika takmer klasická – krvácanie pažerákových kŕčových žíl.

„Keď v Amerike zapadá slnko, uháňajúca cesta a ľudia, čo snívajú o jej veľkosti, a dnes večer vyjdú hviezdy a čo vari nevieš, že Boh je medvedík Pú? a nikto nevie, čo koho čaká, okrem beznádejných trosiek starnutia, myslím na Deana Moriartyho, myslím na Deana Moriartyho,“ napísal Kerouac na samom konci románu Na ceste.