"Je to sentiment, ale čo!" skonštatoval bývalý člen divadla Stoka Ľubomír Burgr o narýchlo zorganizovanom spomienkovom večere na počesť starej budovy Stoky na Pribinovej ulici. A štvrtkový večer v A4 - nultom priestore bol skutočne dojímavý pre javisko i hľadisko. Úryvky stokárskych produkcií sa prezentovali pred preplnenou sálou a za výbuchov smiechu. Kade-tade po zemi posedávali nielen súputníci, ale aj oveľa mladší priaznivci divadla, ktoré natrvalo poznačilo divadelný život Slovenska. Ukázalo, že Stoka nebola len špecifický priestor, ale predovšetkým ľudia okolo nej.

"Som veľmi rád, že prišiel aj Blaho, Lucia a Erika," zdôraznil Burgr, dnes už šéf divadla SkRAT, ktoré sa po rokoch intenzívnej a emotívnej spolupráce odčlenilo od Stoky.

Blaho Uhlár, Lucia Piussi i Erika Lásková patria k tým, čo v starom, dnes už "odpísanom" priestore, zostali. Nielen zasvätenci vedia, že na spojenie nespojiteľných súčastí tohto kedysi jednotného celku bolo treba značnú dávku veľkorysosti. Možno však obe strany dozreli "ako osobnosti, a majú dnes rady aj zimu aj teplo," ako to trafil Laco Kerata alias Gebuliak v legendárnej produkcii Eo Ipso z roku 1994.

O čo teda išlo? O výstavu obetavého stokárskeho fotoarchivára Ctibora Bachratého, o krst knihy Domov priateľa divadla SkRAT Máriusa Kopcsaya, ale predovšetkým o odlesk stokárskej poetiky. "Tí, čo inscenácie nevideli, možno sa budú aj čudovať, prečo sa o tej Stoke toľko hovorí," ospravedlňoval Burgr napoly čítaný produkt, ktorý bol akousi virtuálnu rozlúčku s budovou, v ktorej zainteresovaní prežili kus života. "A radi, nesmierne radi", zdôraznil Burgr.

Ale určite išlo aj o "aucitu", ktorej význam nám opäť raz vysvetlil Vlado Zboroň v "bezprecedensovom" príhovore svojho neopakovateľného predsedu družstva. Pretože "aucita nie je abstraktný pojem, ale životom žitá aucita." Ingrid Hrubaničová "á la Ala Pugačeva" bola skutočnou alternatívnou divou, zosobňujúc a jedným dychom parodujúc ideály celej jednej generácie.

Počas večera sem-tam presiahla horkosť nad situáciou, v ktorej sa tvorcovia nachádzajú. Ako zaznelo, "ak niekto na Slovensku urobí niečo výnimočné, stihne ho zaslúžený trest."

Život však pôjde ďalej aj bez starej budovy Stoky. Verme, že nejaký podobný osud nestihne aj "Véčko", v ktorom si nateraz našlo útulok divadlo SkRAT.

Pretože, ako na to stokári prišli v Eo Ipso už dávno, "žiť sa dá len tak, ako sa dá. A ako sa nedá, tak sa nedá žiť." A navyše, povedané slovami akademikov z produkcie Hetstato: "Kultúra vyrastá so špecifického prostredia, ani neviete, kedy vás švacne po hlave. My skapeme ako mravce, ale kultúra je niečo viac, kultúra nás prežije."