Maruška je prvým psom Mareka Ormandíka. "Teda, aby som bol presný, ona vlastne nie je mojím psom. Patrí manželke Renáte, ktorá ho pred deviatimi rokmi dostala na narodeniny zabaleného v balíku." Dali jej ho kamaráti a Marek nič netušil. "Podľa mňa si ho vymodlila, v detstve totiž mala dlhosrstého jazvečíka. Predo mnou to však tajili, postavili ma pred hotovú vec," krčí Marek plecami. "Vedia, že keby sa spýtali, mrnčal by som a odhováral ich. Takže som sa aspoň okamžite dištancoval. Nie je to môj pes, nebudem ho chodiť venčiť, ani kŕmiť, keď ste chceli psa, tak sa o neho starajte. Nepodarilo sa mi však presvedčiť ich o tejto téze, takže najväčšiu časť svojho života trávi Maruška so mnou v ateliéri."

Keďže v rodine sa nikto nemal k tomu, aby Marušku vychovával, vraj to tak aj dopadlo. "Nielenže vôbec nerešpektuje naše povely, no niekedy sa tvári, že po deviatich rokoch nepozná ani svoje meno. Samozrejme, že presne vie, čo od nej chceme, ale urobí si po svojom. No a tak ako sme ju neviedli k povelom, tak sme ju nenaučili ani na vodidlo. Jediné, na čo poslúcha, je slovo čakaj, na semafore. Lenže, myslí si, že to treba rešpektovať asi dve sekundy, takže kým čakáme na zelenú, musím to stále opakovať."

Maruške doma hovoria aj chlpatá sestra, lebo je parťáčka dvoch ormandíkovských synov. Akurát na rozdiel od nich ona nesmie k rodičom do postele a musí sa uspokojiť s košíkom.

Maruška je trpasličí jazvečík, no Ormandíkovci sú presvedčení, že v minulom živote bola vydra. "Len čo vidí akúkoľvek vodnú plochu, okamžite sa do nej vrhne."

Nečudo, že Marušku nadchlo, keď sa Ormandíkovci rozhodli jeden jediný raz vziať ju so sebou na dovolenku k moru. "Vôbec sme si neoddýchli, neustále nás atakovala, brechala, aby sme jej niečo do mora hádzali. K kuse chcela aportovať, stále bola vo vode, vlny ani slaná chuť jej neprekážali."

Viac už Marušku na dovolenku nevzali, aj rodina si potrebuje oddýchnuť.

"Cez dovolenky ju dávame k náhradným rodičom, teda k svokrovcom, kde jej je dobre, no aj tak čas trávi s očami upretými na dvere, kedy sa už konečne niekto z nás objaví."

Na Marušku treba dávať pozor, lebo sa rada stráca.

"Veľmi rýchlo vykĺzne s auta, takže som už párkrát prišiel domov bez nej. Ale už vieme, že ju nájdeme pri nejakom zdroji jedla, najčastejšie pri smetiakoch. Je strašne pažravá - to má po mne. Samozrejme, psie granuly nepovažuje za dôstojné jedlo, iba v krízovom stave, inak by najradšej jedávala šunku a podobné lahôdky."

Ormandíkovci ju pre istotu dali sterilizovať.

"Urobil som to najmä kvôli manželke, lebo ona by sa určite žiadneho šteniatka nechcela vzdať a žili by sme v byte s hordou psov."

Keďže Maruška dennodenne sprevádza Mareka do ateliéru, nečudo, že je zvečnená na mnohých jeho obrazoch.

"Keď som v úzkych, nemám žiadnu tému, vždy je tam ešte ten pes ležiaci vedľa mňa." (bd)

FOTO - ZUZANA ŠULAJOVÁ a ANNA LUPTÁKOVÁ