Jakub Klimo (27) na vysokej škole zistil, že štýl módnej fotografie, ktorý prebral od otca, sa mení. Až potom začal nad fotkou viac rozmýšľať.
Váš otec je módny fotograf, mama bývalá modelka. Ako ste to doma pociťovali?
"Vyrastal som takpovediac v dokonalom prostredí. Mal som rozprávkové detstvo. Moja mama, okrem toho, že bola dobrá, srdečná, bola aj nádherná. Dodnes je mojím ženským vzorom. Otec sa venoval naplno móde, robil krásne fotky, chodili k nám krásne ženy. Akosi sa to vo mne spojilo, takže dnes je pre mňa každý krásny človek aj dobrý. A veľmi s tým bojujem."
Prečo?
"Pretože postupne som zistil, že fotografovanie je ilúzia. Technika dovoľuje robiť zázraky. Keď si modelka nanesie na tvár mejkap a ja to idem detailne fotografovať, pokožka nikdy nie je dokonalá, vždy ju musím takou na fotke urobiť. A ľudia si potom povedia - takto budeme vyzerať, keď budeme tento produkt používať."
Uverili ste takejto ilúzii aj vy?
"V podstate áno. Až tak, že realita je pre mňa niekedy nepochopiteľná. Modelky vlastne nevidím tak, ako vyzerajú, ale tak, ako si ich predstavujem v hlave. Občas sa ma pýtajú - Jakub, ako to chceš fotiť, veď to bude vyzerať hrozne! Ale ja už mám v hlave, čo s tým spravím, ako to nasvietim, aby som dosiahol presne tú atmosféru, akú chcem. Ľudia, ktorí so mnou už dlhšie spolupracujú, to vedia a dávajú mi voľnú ruku."
Je vaša fotografia aspoň v niečom pravdivá?
"V tom, že som si sám začal vytvárať príbehy, ktorými žijem a v ktorých svoje ilúzie fotografujem. Napríklad si vymyslím, že budem robiť fotokampaň v nejakom zámočku, alebo pri vodopádoch, a je to pre mňa zážitok."
Vždy ste túžili fotiť módu?
"Áno. Preto som sa rozhodol aj pre štúdium fotografie na ,šupke'. Ale tam som potom iba prežíval. Mal som sa učiť fotiť všeličo iné - dokument, architektúru, a to ma vtedy nebavilo. Keď som mal ísť do terénu robiť fotky na sociálnu tému, citovo som to nezvládal. Až na vysokej škole sa mi podarilo presadzovať módu."
Ako sa dostávate k modelkám?
"Výber modeliek funguje tak, ako keď si kamenár ide kúpiť kameň, aby z neho vytesal sochu. Modelku si beriem ako ,materiál' z agentúry a musí spĺňať nejaké parametre. Keď viem, že ideme robiť mejkap, musí mať čo najlepšiu pleť. Keď fotím dynamickú módu, musí sa vedieť hýbať, čiže je fajn, keď má tanečné vlohy a viem, že pohyb prežije. Vždy poviem, o čo mi ide, agentúra mi pošle viac fotografíi, a ja si potom vyberám. Potom chcem vidieť dievčatá aj naživo, pretože, ako hovorím, fotografia vie byť veľká klamárka."
Ako na vás pôsobia krásne ženy, ktoré stoja pred vaším objektívom? Dokážete udržať profesionálnu úroveň spolupráce?
"Boli časy, že keď sa predo mňa postavila žena, ktorá sa mi páčila viac ako ostatné, ja som ju fotografoval, ale nevedel som sa sústrediť. Bol som však nadšený, išiel som do fotokomory, vyvolal film, urobil prvé kontakty, malé zväčšeniny, a vtedy som zistil, že je to katastrofa. To, čo vyžarovala, sa nezachytilo na filme, ale vo mne. Tak som si povedal - stop, ak sa tomu chcem venovať tak, aby to bolo dobré, musím vedieť svoje city ovládať. Naučil som sa to tak, že teraz mám skôr problém prepnúť späť."
Na čom je založená vaša komunikácia s modelkami?
"Na uvoľnenej atmosfére. Fotograf Helmut Newton kedysi urobil taký pokus: zo zadnej strany zrkadla nastavil aparát a fotil rôzne ženy, ktoré sa v ňom líčili. Vznikli fantastické zábery. Napokon, každý človek je v podstate fotogenický a má svoju správnu chvíľu na fotografovanie. Zvyčajne to súvisí s tým, ako sa sám vidí, ako sa pozná."
(ea)
