Na programe Febiofestu je aj americký film Nathaniela Kahna Môj architekt o splnení detského sna, o hľadaní, nájdení a najmä pochopení"Je desivé vracať sa do minulosti. Nikdy totiž neviete, čo nájdete," to sú slová človeka, ktorý sa rozhodol splniť si detský sen. Nájsť strateného otca, jeho podstatu a príbeh jeho života.

Film Nathaniela Kahna Môj architekt (2003), ktorý je v programe tohtoročného Febiofestu, je autentickým zachytením reality a okolností púte po hľadaní nielen stavieb, v ktorých sa odrážal duch veľkého architekta, ale aj ľudí, ktorí si ho ešte pamätali. Louis Kahn zomrel na infarkt na verejných toaletách na stanici, keď mal jeho syn Nathaniel jedenásť rokov. Bolo to 25 rokov pred rozhodnutím nakrútiť dokument o hľadaní, nájdení a najmä pochopení.

Aké to je, hľadať vo výstrižkoch novín identitu? Aké to je, byť synom, ale chýbať v oficiálnom zozname potomkov? Aké to je, byť dlhodobou milenkou ženatého muža a porodiť mu dieťa? "Neospravedlňujem spoločenské konvencie, ktoré neumožnili otcovi s vami žiť," hovorí Nathanielovi policajt, ktorý našiel Louisa na toaletách. No bol to naozaj iba spoločenský tlak, ktorý nedovolil vychovávať druhé nevlastné dieťa z druhého dlhodobého paralelného vzťahu?

Môj architekt je pretkaný sugestívnou hudbou, silno psychologizujúci, s premyslenou štruktúrou a gradáciou deja. Efekty home-made záberov znásobujú autenticitu stretnutí s bývalými Kahnovými kolegami či rodinnými príslušníkmi. Sú to neuveriteľné silné okamihy, keď si dnes už osemdesiatnici spomínajú na svojho kolegu, a zverujú Nathanielovi spomienky, cez ktoré si on vytvára mozaiku toho, koho tak miloval.

Louis Kahn pochádzal z chudobnej prisťahovaleckej židovskej rodiny. Oženil sa s Ester Israeli, ktorá nielen finančne ťahala rodinu, ale manžela zároveň neochvejne podporovala v pracovnom úsilí. Kahn bol totiž architekt umelec. Nezaujímala ho kariéra, peniaze, sláva. Žil iba prácou, svojimi snami a projektmi. Zomieral zadlžený a takmer na okraji spoločnosti. Tesne pred smrťou si v pase preškrtal údaje o totožnosti. Nathaniel veril, že práve vtedy sa rozhodol pre život s jeho matkou.

"Myslím, že človek sa dostane do bodu, keď si z neho zvedavosť začne brať to najlepšie." Nathaniel potreboval štvrťstoročie na to, aby dozrel a urobil vynikajúci dokument, v ktorom sa spájala oslava architektúry, autenticita výrokov posledných žijúcich súčasníkov (Frank O. Ghery či Philip Johnson), opis doby, v ktorej Kahn žil, ale aj súkromné okamihy - rozhovory s matkou, s prvou otcovou milenkou - architektkou Anne Tyng a nakoniec stretnutie s dvoma nevlastnými sestrami.

Púť, ktorou prešiel, zavŕšil najsugestívnejšími výpoveďami architektov z posledného miesta, odkiaľ sa Louis Kahn pred smrťou vracal - z Bangladéša. "Ak sa ponoríte do ticha, budete ho počuť," sú slová, ktoré hovoria nielen o Kahnových stavbách, ale aj o duši večného nomáda, milovníka žien, ale najmä zanieteného umelca, pre ktorého tvoriť znamenalo žiť.

ANDREA KOPERNICKÁ