Zuzana Kronerová pri nakrúcaní: "Kričím hurá, keď u nás vzniknú nové filmy, ale keď ich je za rok len pár, je samozrejmé, že v nich nemôžeme všetci hrať. Ako slovenská filmová herečka som skončila pred štrnástimi rokmi a s čiernym humorom hovorím, že som začínajúca česká herečka." FOTO - SFÚ
"Som trpezlivá. Cítim sa ako archeológ. Nerozmýšľam v rokoch, desaťročiach, parametroch ľudského života. Archeológ sa nemôže znervózňovať, vie, že aj storočia sú veľmi krátkym obdobím. Stále máme čas, veci sa zlepšia," hovorí v rozhovore pre SME herečka ZUZANA KRONEROVÁ. Podobný optimizmus má v sebe postava tety vo filme Štěstí a Kronerová ju zahrala výborne. Škoda pre divákov, tetin filmový príbeh je krátky a tragický.
Vaša teta sa len pomaly odkrýva a naberá farby, a keď začína byť najzaujímavejšia, odchádza zo scény. Nebolo vám to ľúto?
"Je mi ľúto, že dve tretiny postavy sa do filmu vôbec nedostali. Možno musel režisér film skrátiť alebo sa mu štruktúra príbehu postupne vyvinula inak. Ale chýbajúce scény nahradil rovnako peknými. S filmom som ako divák spokojná, má veľkú dávku citu a ľudskosti. Nemôžem a ani sa nechcem prejavovať ako samoľúba herečka, ktorej je ľúto, že sa vo filme neobjavuje viac."
Ale vaša postava priam provokuje tým, ako málo je o nej povedané.
"A aj ona sama málo hovorí. Odporúčam prečítať si pôvodný scenár, vyšla z neho pekná knižka, celá v ružovom, možno o postave povie viac. Mám pocit, že tetu ešte sama poriadne nepoznám, bolo by krásne, keby pokračovala v inom Bohdanovom filme. Nazvala by som ju starou Indiánkou - málo hovorí, o to viac vecí odpozoruje. Vie, čo je dôležité. Sláma povedal, že má pocit, akoby práve postava tety bola najviac veriaca. Možno nehovoril práve o viere v Boha, ale napríklad v niečo dobré."
Jej samej sa žije ťažko a pritom je neotrasiteľnou oporou pre hlavného hrdinu, synovca Toníka. Akoby pre ňu nebolo nič prirodzenejšie. Je v tom nejaký filmový trik?
"Neviem, je v tom asi nejaké jemné pradivo, ktoré sme si upriadli s našich osobných vzťahov. Režiséra i hercov som si zamilovala už pri filme Divoké včely, Pavel Liška mi povedal nádhernú vec: mám ťa pod kožou. Rozumieme si bez slov a film akoby sa prelínal so životom."
Keď ste šli do Divokých včiel, mali ste pocit, že riskujete? Sláma bol ešte neznámy.
"Keď si tak spomínam, nikdy som sa nebála riskovať, ísť do projektu s mladými režisérmi. Vždy som sa stretla s ľuďmi, ktorých sa oplatí spoznať. Môj otec to nazýval šťastným rendez-vous. To je pre mňa rovnako dôležité ako to, či je film úspešný."
Ako si vás Sláma našiel?
"Vraj išiel okolo divadla Astorka, videl tam fotky z Pitínského Matky. Bola som na nich v šialenej maske, štylizovanej trochu do hororu a on povedal svojmu asistentovi: Aha, tá žena vyzerá ako pani, podľa ktorej som písal postavu Lišajovej. Potom sa pozrel ešte raz: Ale veď to je tá Kronerová, ju si pamätám zo starých inscenácií! Je zvláštne, že si ma vybral podľa vzhľadu, možno ani netušil, či tú postavu budem vedieť zahrať."
Vy ste si ho, naopak, nevybrali. Čím sa vám stal taký blízky?
"Svojím videním sveta, zmyslom pre humor, ktorý je veľmi skrytý. Vychádza len zo situácií, absurdných, nemožných, možno aj tragických. Nebolo to žiadne naháňanie komiky a to mi je sympatické. Neskôr sme sa stretli u nás doma v kuchyni. Podávala som mu narýchlo urobenú kapustnicu s bryndzovými haluškami - a tam ma vraj začal spoznávať ako človeka. Keď písal tetu, videl mňa."
A nemýlil sa?
"Nie som to úplne ja, ale chcela by som byť takým človekom. Jedna moja známa, teatrologička, povedala, že je to krásna postava a že je nosníkom celého filmu. Ak je to tak, potom som šťastná, že som k takému vyzneniu prispela."
Teta má v sebe niečo nádejné i tragické. Asi preto je taká pekná, nie?
"Mojou doménou je tragikomédia. Mám rada, keď je postava súčasne smiešna i dojímavá. Veď dnes ide smiešnosť, malosť a tragickosť v ruka v ruke. Diváka nezaujmete, keď budete hrať naplno a s pátosom tragédiu. Život je oveľa zložitejší a niekedy je situácia taká zúfalá, že sa musíte smiať. Úlohou hercov je postavu pochopiť, poľutovať, mať ju rád. Filmový herec má len nevýhodu, že ju nemôže ovplyvniť tak ako v divadle. Film sa dokončuje v strižni, jediným zvrchovaným autorom je režisér."
V Štěstí ste sa opäť dostali k postavám z okraja spoločnosti. Aký k nim máte vzťah?
"Keď sme nakrúcali v Moste, mala som najprv deň praxe. Naučila som sa všetky zručnosti potrebné pre postavu: zváranie, dojenie kôz, jazdu na traktore. A tá prax sa skončila, musím povedať, v krčme piatej cenovej skupiny. Schádzala sa tam zvláštna societa, naozaj z okraja spoločnosti. Ale boli to takí nádherní ľudia! Kultivovaní, zdvorilí, ušľachtilí muži. Hrali nám komparz. Obetavo, disciplinovane a pokorne spĺňali režisérove požiadavky. Práve rozmýšľam, ako ich znovu stretnúť. Asi budem musieť zacestovať do Mostu."
Téma vášho filmu je veľmi prchavá. Trúfli by ste si šťastie postihnúť?
"Jeden francúzsky klasik, možno Camus, možno niekto iný, povedal: Tak strašne čakáme na šťastný okamih a keď sa ho dočkáme, tak zistíme, že šťastím bolo to čakanie. Považujem sa za optimistku bez príčiny - to parafrázujem krásny americký film s Jamesom Deanom Rebel bez príčiny - a pozitívne vnímam aj to, keď je človek na dne. Lebo dno má pevnú pôdu a dá sa od neho odraziť."
