Premiérom sa stal vďaka nešťastiu Ariela Šarona a napriek tomu, že sa stále snaží prezentovať ako jeho dedič, klebetí sa, že Šaron by to tak nevidel.
Porovnávaním so Šaronom trpí: nebol ani veľký generál, nemá Šaronovu schopnosť oslovovať ľudí a nie je ani typ politika, ktorého môžete milovať alebo nenávidieť.
Nevie ani toľko taktizovať ako Šaron. V predvolebnej kampani povedal príliš veľa. Jasne vymedzil hranice Izraela a povedal aj to, ktoré židovské osady zruší. Tým síce pokračoval v Šaronovom dedičstve, ale zabudol, že Šaron pred voľbami v roku 2003 nikdy žiadne plány sťahovania židovských osád ani nespomenul.
Ako dlhoročný pravicový politik teraz bude musieť zrejme vládnuť s ľavicou. V Izraeli to nie je nič výnimočné. Avšak uhladenú ľavicu aškenázskych Židov nahradí ľavica bývalého šéfa odborového hnutia, s odborárskymi názormi a zahraničnopolitickým amaterizmom.
Očakáva sa, že proti Ehudovi Olmerovi tvrdo pôjde Benjamin Netanjahu. Teda, ak ho vlastní straníci nepotrestajú za kolaps strany vo voľbách. Netanjahu je tvrdý protivník a v boji s Olmertom môže len získať. Bude napadať bezpečnostné aj ekonomické projekty novej vlády.
Olmert nemá jeho výrečnosť ani istú dávku grácie. Má len svoj plán, o ktorého budúcnosti sa teraz pochybuje viac ako predtým.
Olmert je vlastne smoliar. Mal smolu, že prišiel po Arielovi Šaronovi, ktorý začal budovať nový Izrael, ale nikdy presne nepovedal, kam až chce zájsť. Olmert môže len hádať, a to môže byť preňho osudné. (mik)
