Režisér Peter Dimitrov uspel s Víziami z inferna na montrealskom festivale filmov o umení

Adolf Frankl vo svojich obrazoch vyrozprával všetko, čo prežil v koncentračnom tábore. Z jeho príbehu nakrútil Peter Dimitrov napoly hraný a napoly dokumentárny film - Vízie z inferna. Dostal zaň cenu na minuloročnom festivale Artfilm a pred pár dňami sa vrátil so špeciálnym uznaním aj z prestížneho montrealského festivalu filmov o umení.

Že kanadské publikum film zaujal, to je slabé slovo - mierne ho šokoval. "Bude to tým, že v Kanade či Amerike nevedia, čo sa u nás udialo pred šesťdesiatimi rokmi, tak ako my nevieme, čo sa stalo niekde v Kambodži. Stretol som sa tam vlastne s historicky naivnými ľuďmi, niektorí si snáď mysleli, že holokaust si človek vymyslel," hovorí Dimitrov v rozhovore pre SME.

Utíšil ich už svojím predslovom. "Povedal som im: Keď tu vybuchli atómové bomby, keď tu bol holokaust, keď tu bola Juhoslávia a kosovská tragédia, tak potom je na tomto svete všetko možné. Dokumentárny film by mal preto kričať, plakať, revať, byť v sústavnej opozícii proti mocným tohto sveta. Vymyslel som si to len tak narýchlo, cestou do kina, lebo som si uvedomil, že by som mal niečo povedať. A ich to strašne dojalo a veľmi tlieskali."

Jeho film sa na festivale premietal viackrát, dokonca nadplán, a keď sa skončil, Dimitrov sledoval tváre ľudí, čo vychádzali z kina. Boli rozpačité. "Išli mi popriať, ale videl som, že v nich film ešte nedoznel." Medzi divákmi bola aj kanadská študentka, ktorá Slovensko poznala, strávila tu istý čas. Pri nej si uvedomil, aký veľký rozdiel je medzi ním a mladými ľuďmi, čo sa narodili do absolútne slobodnej krajiny a sú vnútorne nezávislí.

"Najprv sa ma spýtala, prečo sú u nás ľudia takí smutní. Povedal som jej, že to tak trochu súvisí so štyridsiatimi rokmi, keď boli pri moci komunisti. A potom nasledovala klasická reakcia: Tak prečo ste ich volili? No na to sa ťažko odpovedá. Práve preto sú asi dôležité takéto filmy. Snáď jej Vízie z inferna pomohli niečo z histórie objasniť."

Tento film však nerobil preto, aby hľadal historické súvislosti. Nebolo to preňho prvoradé. "Sú to len spojené nádoby. Ja som nakrúcal taký oneskorený portrét výtvarníka, ktorý chcel podať svoju správu." Zaujalo ho najmä to, ako veľmi, priam desivo, boli Franklove obrazy úprimné: "O holokauste sa veľa rozpráva, ale nikto sa neodvážil zájsť do takej hĺbky a detailov. V koncentračnom tábore sa ľudia dostávali pod hranice dôstojnosti a on prezrádza, že v extrémnych situáciách si robili aj navzájom zle. Mnohí neskôr spáchali samovraždu, on sa liečil a očisťoval práve svojimi obrazmi."

Vízie z inferna svojou závažnou témou vynikali medzi ostatnými súťažnými filmami. Dimitrovovi sa však páčili aj tie: "Boli medzi nimi úžasné veci, ja som len pozeral. Aj to, že môj film vôbec do súťaže vybrali, bolo pre mňa víťazstvo. Viete, snívať je lepšie ako žiť. A keď človek sníva, tak nie o tom, aby zvíťazil v Minsku - hoci aj to by bolo super, ale aby zvíťazil v Montreale. Lebo montrealský festival je pre Ameriku to, čo pre Európu festival v Oberhausene. Ľudia si teraz možno hovoria: no, aby si sa z toho nezbláznil! No zbláznim sa! Filmu to otvorí cestu ďalej. Na druhej strane, z ceny sa tešíte najmä prvé tri dni. Potom si treba uvedomiť, že nie ste majster sveta a s pokorou robiť ďalej."

Peter Dimitrov už nakrúca hraný dokument Čas grimás, scenár napísal spolu s Dušanom Mitanom.