ILUSTRAČNÉ FOTO - SITA

Jednou zo závažných vecí vyčítaných zdravotníckemu stavu je korupcia, úplatkárstvo a prospechárstvo. Vo verejnosti je totiž všeobecne vžitý názor, že bez peňazí sa k lekárovi a tobôž do nemocnice nechodí a že bez adekvátnej motivácie lekár neodvedie adekvátnu prácu.

Čo je teda pravdy na týchto tvrdeniach a ako sa dá na problém úplatkárstva v zdravotníctve pozrieť z iného konca? Na začiatok však zdôrazňujem dve veci: predmetom mojej úvahy nie sú lekári, ktorí si úplatok pýtajú. Druhý dôležitý moment je, že úvaha týmto smerom má zmysel iba v podmienkach s takým tragicky nízkym ohodnotením práce lekára, ako je u nás. V podmienkach spravodlivého odmeňovania by tieto slová nemali zmysel, ba boli by dokonca deštruktívne.

Korupcia sa týka hlavne odborov

Bez akéhokoľvek zámeru osočovať chirurgické odbory treba povedať, že korupcia sa týka v značnej miere hlavne ich. Niežeby sa na ostatných oddeleniach "všimné" nedávalo, ale podľa všetkého je finančný obrat v chirurgických odboroch väčší. Človek, ktorý má ísť "pod nôž", totiž inštinktívne celkom oprávnene cíti, že tu ide o radikálny zásah do jeho tela a ten si zasluhuje zvýšenú pozornosť, nasadenie, sústredenie. A pritom práve tu je potreba úplatku relatívne najnižšia. Pri súčasnom stave poznatkov je len mizivé percento mors in tabula, relatívne malé percento pooperačných komplikácií v závislosti od typu operácie a dôsledné dodržiavanie všetkých kautel spojených s predoperačnou prípravou, technikou operácie a pooperačnou starostlivosťou je veľmi prísne sledované.

Nie je dôkaz, že lekári sú bez motivácie laxnejší

Je skutočne raritou natrafiť na chirurga, ktorý by riskoval stratu dobrého mena nedôslednosťou svojej práce a z toho vyplývajúcimi zlými výsledkami. U operatérov omnoho viac než u iných lekárov totiž funguje informačný systém o ich schopnostiach. A každý jeden si na svojej povesti veľmi zakladá. Preto je veľmi nízka pravdepodobnosť, že by operatér neinvestoval do svojho výkonu to, čo doňho investovať má, aby sa výkon podaril a výsledok bol čo najlepší. Mnohé z týchto konštatovaní platia aj pre odbory, ktoré so skalpelom priamo nepracujú. Aj ich príslušníkom záleží na povesti a nič nie je pre lekára horšia vizitka, ako že sa svojmu odboru nerozumie a navyše "berie".

Neexistujú dôkazy, či sú lekári internistických odborov k svojim pacientom bez motivácie laxnejší, ale treba priznať, že taký dojem môže vznikať. Napriek tomu sumy, ktoré sú bežné v týchto kruhoch, sú podstatne nižšie a okruh recipientov sa obmedzuje na lekárov s vyššími kompetenciami. Je to tak pravdepodobne preto, lebo prevažná väčšina pacientov nepovažuje nechirurgickú liečbu za hodnú vyššej sumy alebo dokonca za hodnú vlastnej pozornosti.

Korupcia je trhový nástroj

Po týchto iste provokatívnych slovách je vhodné ešte provokatívnejšie ukázať, že korupcia je vlastne výsostne trhový nástroj. Napriek štyridsaťročnému vytĺkaniu trhového myslenia z hláv verejnosti, každý vie, že na to, aby sa lekár (ale nielen lekár) staral viac, je potrebné, aby bol dostatočne motivovaný. A každý predsa chce, aby starostlivosť práve o neho bola tá najlepšia alebo ešte lepšia. Hoci aj na úkor iných.

Preto sa každý trhovo mysliaci pacient "poistí" a motivačný príspevok odovzdá. (V tejto súvislosti je vhodné poukázať na zvláštnosť, ako sa dokážu ľudia správať trhovo, hoci v ostatných sférach spoločnosti je ich správanie skôr sociálne.) Touto transakciou vstupujú lekár a pacient do akéhosi obchodného vzťahu, ktorým si pacient "zabezpečil" úspešné liečenie. Fakt, že je to len ilúzia a nijaký úspech sa dopredu zaručiť nedá, nijaký korumpujúci pacient neberie na vedomie. Po odovzdaní úplatku totiž psychická pohoda pacienta podstatne stúpa.

Korumpovaný lekár otázku zodpovednosti väčšinou nerieši.

Skutočnosť, že lekár vzal úplatok, totiž naznačuje, že nielenže prevzal veľkú časť zodpovednosti za úspešný priebeh liečby z ramien pacienta na svoje, ale že sa dokonca zaručil za dobrý výsledok. Tu sa natíska otázka, či je to od lekára zodpovedné. Ešte predtým však treba povedať, že otázku zodpovednosti svojho konania korumpovaný lekár väčšinou nerieši. S preberaním úplatku sa v podstate len zaväzuje urobiť pre pacienta viac, než by preňho (možno) urobil bez úplatku. Inak povedané, "priplatením si nadštandardu" sa zaväzuje tento nadštandard zabezpečiť.

Otázka zodpovednosti, na ktorú väčšina ľudí odpovie záporne, nie je v tejto situácii rozhodne taká jednoduchá, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Interferuje totiž s problémom už spomínaného psychického stavu pacienta a jeho compliance k liečbe. Nie je zriedkavosťou, že skutočnosť odmietnutia úplatku vytvára podozrenie z malých šancí na dobré vyhliadky.

Rezignácia a strata záujmu o liečbu a dokonca aj o svoj zdravotný stav a život veľmi často v tejto situácii nasledujú. Z tohto hľadiska je akceptácia úplatku zo strany lekára ako akási záruka spolupráce pri liečbe pochopiteľná a v našich podmienkach možno do určitej miery aj ospravedlniteľná.

Ubezpečiť pacienta, že vykoná všetko, čo bude v jeho silách, však dokáže dobrý lekár aj bez úplatku a s čistým svedomím. Eticky je potom jeho správanie bezchybné, z hľadiska trhových mechanizmov však čudné. Zaviazanie sa k poskytnutiu "prvého aj posledného" bez spoľahlivého adekvátneho ohodnotenia je inde ako v medicíne nelogické. Túto nelogickosť si ako ľudia z mäsa a kostí uvedomujú predovšetkým lekári a prijímaním úplatkov dávajú potajomky, ale jednoznačne najavo, že dokážu rozmýšľať trhovo.

Zazlievať im neetickosť tohto konania je v našich podmienkach neférové.

sepesi.blog.sme.sk

Autor: BRANISLAV SEPEŠI