Ako sa nášmu Majovi čoraz viac rozväzuje jazyk (a už ho na rozdiel od minulých rokov, veruže, aj dokáže riadne vyplaziť), tým viac nám ukazuje svoju pravú tvár (po dolnodubovsky povedané) fiškusa. To znamená figliara, beťára. Čerta starého, že by ako autista žil čisto len vo svojom svete. Žije a naťahuje aj svoje okolie. Niekedy nechtiac (ako autista sa stále iba učí spoločensky akceptovateľnému správaniu), ale niekedy aj chtiac. A aj sa pritom dobre baví. Humoristické bunky mu sudičky do kolísky veru nezabudli pridať.
Cestoval pred pár dňami vlakom, pochopiteľne, nie sám, ale s manželkou (mojou). Sedeli sami dvaja v kupé, rozprávali sa, cesta ubiehala bez problémov. Marek si, pozerajúc z okna, občas opakoval obľúbené repliky z rozprávok. Do ich kupé si zrazu chcela prisadnúť práve pristúpivšia cestujúca. Tlmočím pointu príbehu tak, ako som "kúpil" od polovičky...
Ako tá žena otvorila dvere, Marek sa na ňu otočil a namiesto pozdravu jej hovorí: "Tak ty takto, podaromnica? Prac sa mi z očí!" Toto všetko podporil gestom ruky ukazujúcej von z kupé. Žena nič nepovedala a bez slova odišla. Asi nechápala slová nášho malého. Pritom on len práve zopakoval jednu repliku z rozprávky Soľ nad zlato. Inak, chvalabohu, že to tá žena nezobrala osobne. Ak by na jej mieste bol niekto iný, mohol by byť oheň na streche. A manželka by si zasa vypočula, aké nevychované dieťa doma máme...
Jednu milú príhodu sme si zapamätali takisto z minulosti, je to tak dva roky. Počas volieb europoslancov mal v jednom z bratislavských nákupných centier menší predvolebný míting spojený s autogramiádou Peter Šťastný. Zhodou okolností sme sa tam na nákupoch vtedy motali aj my. Spolu s Petrom Šťastným tam bol aj premiér.
Zbadali sme ich na začiatku akcie, veľa ľudí tam ešte nebolo (či neskôr prišli, neviem). Stojac pár metrov obďaleč, vysvetľujem Marekovi, kto je Šťastný a prečo sa podpisuje druhým ľuďom.
"Chceš podpis aj ty?" pýtam sa Mareka.
Marek sa, zazerajúc na obidvoch, naraz obráti ku mne a nahlas (podľa mňa to museli počuť) povie: "Ja chcem Mikiho!"
Od prekvapenia, že náš malý pozná premiéra, mi skoro zabehlo (podotýkam, že vtedy nemal ani päť rokov). Doma mi však postupne na fotkách identifikoval aj Paľka, Roba, dokonca aj Georga a Jána Pavla. Bezkonkurenčne najradšej (aj sa pri pohľade na jeho fotku pekne smeje) má však doteraz Vlada...
bednar.blog.sme.sk
Autor: JOZEF BEDNÁR
