S Brozmanom na koncepcii spolupracoval Aurel Hrabušický a inštalácia pod názvom Medzi sci-fi, slasťou a zenom s konkrétnym zámerom vyberá z Havrillových sôch, malieb, kresieb, počítačovej grafiky i krátkych filmov.

Umelec, ktorý sa vyhýba zviditeľňovaniu, sa neprezentuje ľahko. O to viac, ak tvorí dielo, ktoré sa rozvetvenou osobitosťou vzpiera kunsthistorickej interpretácii. Akýkoľvek výber je potom nazeraním do ateliéru cez kľúčovú dierku okom kurátora. Dušan Brozman má prenikavý aj citlivý zrak, hoci tvrdí, že Havrilla je jeho najväčšia a práve preto možno slepá láska. Predsa však dokázal zvoliť prístup, ktorý sa umelcovho diela dotýka s nadhľadom a hlbokým ponorom a poznaním zároveň.

Nevšedná, krehká a kozmická Havrillova poetika je predstavená bez zlámaných krídel, vzdušne a transparentne. "Nie je radená chronologicky, chceli sme skôr upozorniť na témy," hovorí Brozman. "Pretože Havrillove estétstvo neznáša špinu, jeho umenie je plné svetla a stále hľadá čo najvyšší stupeň čistoty ducha a tela, chceli sme, aby taká bola aj inštalácia." Tá z bežného hľadiska predstavuje skôr "vyprázdnenú" expozíciu, keďže na čelných stenách je vždy len jedno dielo, na pozdĺžnych maximálne štyri.

"Možno je výstava vyprázdnená, ale je plná. Samotné obrazy nedovolia, aby ich tu bolo viac," oponuje Brozman. Havrillovými dielami by sa podľa neho dal zaplniť celý dom, nie jedno poschodie galérie, no aj tak by stále potrebovali veľa vzduchu na dýchanie. Rovnako prísne sa kurátor díva na prípadné doplnenie Havrillových diel inštaláciou jeho textov, ktoré sú myšlienkami aj obraznosťou s výtvarnými dielami prinajmenšom rovnocenné. "Texty by brali obrazom priestor," nekompromisne tvrdí.

A tak Havrillove odtelesnené bytosti a ich nehmotný svet intímnej, až androgénne čistej erotiky nerušia ani citlivo zvolené rámy či priehľadné kubusy chrániace miniatúrne plastiky. Metafyzické prázdno, v ktorom Havrilla dáva priestor vesmíru a prekračuje hranice hmoty, je zázračným spôsobom utkané z farieb, dreva, mramoru, kovu i celuloidu a nič mu nebráni meditovať.

Vladimír Havrilla tvoril aj ako Roberta Weinerová

Vladimír Havrilla (1943, Bratislava) absolvoval Strednú školu umeleckého priemyslu a v roku 1968 aj Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. Rovnako významná a myšlienkovo ucelená ako sochárske a maliarske dielo je aj jeho literárna tvorba, ktorej sa začal venovať v 60. rokoch a tiež tvorba krátkych experimentálnych filmov zo 70. rokov. V období normalizácie Havrilla vystúpil zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov. V 80. rokoch maľuje rozsiahle cykly, niektoré výtvarné i literárne diela (Noc a deň) podpisuje pseudonymom Roberta Weinerová. Od 90. rokov sa vo väčšej miere venuje sochárskej tvorbe.

V roku 2000, rok pred 11. septembrom, vyvesil vo WTC v New Yorku návrh na dostavbu dvojičiek - na plagát s názvom Muž Sochy slobody dal latinský nápis Poriadok nových vecí prichádza.