Motív z prvej Cicerovej reči proti rímskemu vzbúreneckému politikovi Castilionovi poslúžil belgickej spisovateľke Amélie Nothombe ako názov i motto pre jej román Catilinaria (Albert Marenčin, Vydavateľstvo PT, Bratislava 2005, preložila Elena Flašková). Autorke už v slovenskom preklade vyšli dva romány, ktoré prekvapili invenčnosťou, a hoci ju pre úžasnú pracovitosť (každý rok na jeseň vydáva novú knihu) nazvali aj grafomankou, ide o neodškriepiteľný talent s preukázateľnými literárnymi hodnotami.

Catilinaria je románom dobrovoľnej samoty. Manželský dôchodcovský pár sa rozhodne prežiť zvyšok života v ústraní, lebo sa "chce zbaviť tej straty času, aký predstavuje spoločnosť so všetkými jej požiadavkami, povinnosťami, záväzkami." Pár je navyše bezdetný a bývalý profesor latinčiny a gréčtiny si nahrádza toto manko vášnivou láskou k manželke Juliette. Stále v nej vidí šesťročné dievčatko, s ktorým žije takmer šesťdesiat rokov. Podarí sa im nájsť a kúpiť dom, stojaci celkom osamote, iba na druhej strane rieky je iný dom, budúca trauma manželov a zdroj napätí, konfliktov a vzruchu.

Úmysel manželov izolovať sa zmení realita a výsledkom je nakoniec pravý opak. V románe sa v podstate nič nedeje. Obyvateľ zariečneho domu, o ktorom vysvitne, že je lekár, zaklope o niekoľko dní na dvere, predstaví sa ako sused Bernardin, sadne si, pije ponúknutú kávu a mlčí. Zo zarytého mlčania pri každodenných pravidelných návštevách, neohlasovaných, ale tvrdohlavo dodržiavaných, ale urobila autorka priam dramatický útvar.

Profesorský pár pokladá spočiatku pána Bernardina za obyčajného čudáka, z ktorého treba akúkoľvek informáciu doslova ťahať, no aj toto úsilie je márne proti nedobytnosti mlčiacej skaly. Kým profesorova manželka znáša Bernardinov nezvyčajný štýl komunikácie-nekomunikácie skôr trpezlivo, jej manžel ako niekdajší pedagóg a znalec gréckych a latinských filozofov začne túto pevnosť dobýjať rozličnými prostriedkami. Od zdanlivo neodmietnuteľných praktických otázok života cez psychologické triky a filozofické sofizmy až po otvorené ataky na ľudské stránky Bernardinovej osobnosti. Všetko márne. Príslušný pán je existenciálne vyprázdnený, bez chuti žiť, bez záujmu o ubiehajúci čas. Podarí sa len to, že k nim dovedie aj svoju manželku, ale to horor len vystupňuje, lebo pani Bernardetta je iba neforemná hora mäsa, viac cysta než človek.

Nothombe s veľkou dávkou kombinačných schopností, v ktorých miestami prevláda šikovne vyrátaný kalkul, rozvíja toto desivé divadlo, v ktorom je najaktívnejším aktérom profesor. Prejavuje voči Bernardinovi spočiatku súcit, potom okatú nevšímavosť, vzápätí nenávisť až vraždychtivosť, no nad tým všetkým v ňom vždy prevládne človek, ktorý chce pochopiť a pomôcť. Napriek zdanlivému oddychovému dojmu pôsobí román Amélie Nothombovej ako mravná výzva k ľudskej šľachetnosti.