mienky živých svedkov komunistických zločinov, no už dva roky na pôde Ústavu pamäti národa spolu s Jánom Langošom zápasí s nedostatkom peňazí, aby sa tento projekt konečne rozbehol. Napriek tomu nedávno dokončila dokument Cesty nádeje o príbehu záchrany 14 Židov z Medzilaboriec, ktorým sa podarilo utiecť pred holokaustom do Švajčiarska vo vagónoch s dreveným uhlím. V Medzilaborciach dnes už nikto z kedysi širokej židovskej komunity nežije. Spomienky zavial sneh, no Ústav pamäti národa začal uverejňovať presný zoznam slovenských arizátorov. "V Medzilaborciach som mala pocit, že som na konci sveta. Bola tuhá zima, strašný mráz a chumelica. Ale vo filme je to nádherné - nič vám nedá taký pocit zabudnutia, ako keď neprestajne potichu sneží." Dokumentaristka Kristína Vlachová.

V novembri 1989 politickí väzni verili, že po páde režimu budú krivdy napravené a vinníci odhalení a potrestaní. Splnili sa ich očakávania?
Myslím si, že už je neskoro. Už k žiadnemu vyrovnaniu sa s minulosťou nedôjde. Hoci obete boli odškodnené a rehabilitované, strojcovia nespravodlivosti nebudú potrestaní a krivdy nebudú napravené. Vrahovia sa budú aj naďalej radovať z toho, ako to pre nich dobre dopadlo. Spočiatku mali strach. Cítila som to, keď som nakrúcala bacharov z jáchymovských lágrov. Vtedy to boli iní ľudia, akými sú teraz. Dnes, keď za nimi prídete s kamerou - budˇvás vyhodia a chladnokrevne lužú, alebo si z toho skutočne nič nerobia. Vedia, že im prakticky nič nehrozí. Zločiny proti ľudskosti, ktoré sú nepremlčateľné, boli v Čechách i na Slovensku „premlčané". Oni sú víťazi.

Tým, ako sú stále akosi záhadne nedotknuteľní, riskovať zlo sa im vlastne oplatilo?
Som dokumentaristka a nemôžem bez dôkazov vyslovovať súdy. Pre nich to asi nebolo „riskovanie zla". Pozrite sa na súčasných zločincov Miloševiča a Husajna. Nakoniec nebude málo ľudí, ktorí budú tvrdiť, že práve títo dvaja „mučeníci" „ sa obetovali pre dobro svojho národa" a možno im bude čoskoro postavený nejeden pomník! V Prahe aj Bratislave som stretla ľudí, ktorí ich obdivujú... Pokiaľ ide o bývalých československých bacharov alebo bývalých veliteľov komunistických lágrov vždy to boli vlastne dosť malé ryby, nie? Keď sme takí láskaví k bývalému vedeniu KSČ (napríklad k súdruhovi Štrougalovi), prečo by súdy neškrabkali za uchom aj iných sebavedomých starčekov! Pravda však je, že po novembri ?89 nemali všetci ľudia rovnakú štartovaciu čiaru. Bolo tomu tak v Československu, Rumunsku, Maďarsku, Poľsku, alebo aj Bulharsku. O mnoho konských dĺžok lepšiu štartovaciu čiaru mali eštebáci, ktorí pracovali v zahraničných bankách. Všade na Západe mali kamarátov, ktorým neprekážalo, čo sú zač, a hneď s nimi robili tie najlepšie obchody. Ľudia zo Západu neboli schopní rozlišovať, s kým sú vlastne v kontakte a čo to znamená pre budúcnosť.

Všimli ste si, že ponovembrová spoločnosť hlas nespravodlivo stíhaných bagatelizuje a zľahčuje?
Samozrejme, že som sa s tým stretla. Dosť protivné to bolo najmä v prípadoch normalizačných udávačov, keď naozaj nešlo o život, ale oni špehovali svojich kamarátov len preto, aby dostali doložku a mohli dvakrát do roka vycestovať na Západ a nadýchať sa čerstvého vzduchu. Do dnešného dňa ani česká, ani slovenská spoločnosť politických väzňov dvakrát nemiluje. Je to preto, že ľudia majú maslo na hlave a nechcú sním chodiť na slnko, aby sa im neroztopilo. Veľakrát sa ponížili ateraz sa hanbia sami pred sebou.

Prečo sa venujete vyslovene tejto téme?
Chcela som sa zaoberať vecami, ktoré majú zmysel. V roku 1968 som pracovala ako technička v televízii, kde pražský odmäk začínal publicistickými reláciami o dovtedy zakázaných témach. Robili ich ľudia, ktorí boli väčšinou členmi KSČ a ja som si stále hovorila, že sa pýtajú akosi inak, a nie na podstatu veci. A neskôr, počas normalizácie, keď som bola vrátničkou na jednom internáte, stretla som tam bývalého politického väzňa, ktorý mi porozprával veľa vecí. Vtedy som si uvedomila, že keby to raz prasklo, tak to by bolo niečo, o čom by som určite robila svoje filmy.

Počas normalizácie ste vôbec nenakrúcali?
Nie. Nikdy som nebola v KSČ a potom som ešte odmietla podpísať Antichartu. Kým ostatní doslova stáli vo fronte na to, aby ju podpísať mohli... Najprv som pracovala v nakladateľstve, ktoré robilo detské vymaľovávanky, leporelá a rozprávky v dvoch jazykových mutáciách a v obrovskom náklade, takže všetci chartisti (ale i ne-chartisti) - proste tí, čo nemohli vôbec publikovať a umierali hladom, publikovali u nás pod falošnými menami. Trvalo to niekoľko rokov, než to prasklo. Keď ma vyhodili, robila som korektorku, vrátničku a starala som sa o starých chorých ľudí. Bolo to krušné. Túžila som robiť svoju profesiu, hlavne keď som videla, že všetci moji kolegovia a kolegyne točia jeden film za druhým. Za normalizácie boli v dokumente skvelé podmienky pre prácu, ale daň za to bola drsná. Scenár sa vždy musel nejako dramaturgicky skurviť. Asi dva roky pred revolúciou som dokonca začala chodiť do amatérskeho krúžku, v ktorom som predstierala, že to nepoznám al en som pozerala na kameru a umierala túžbou...

Ako reagujú ľudia, keď im kladiete nepríjemné otázky?
Je ťažké vôbec sa dostať k tým, čo ma zaujímajú. Veľmi som túžila urobiť do filmu Bez milosti o osude generála Heliodora Píku rozhovor s JUDr. Karlom Vašom, ktorý generála Píku dostal na šibenicu. Zistili sme s režisérskou Šandovou, kde býva - chodila som tam každý deň, aby som sa na ten okamih pripravila. Vymýšľala som ďalšie a ďalšie otázky, ktoré mu položím, keď nám otvorí, aby som urobila ten najlepší rozhovor - a napokon sa vôbec nič neuskutočnilo. Vo filme sme nakoniec museli použiť záber od inej, tretej režisérky - Dagmar Prúchovej.

Čo je s Vašom teraz?
Spokojne si žije v Domoeě dôchodcov v Praze 4. Poprava generála Píky hrdinu protinacistického odboja - bola mimoriadne významná. Podobně ako poprava Milady Horákovej znamenala vtedy pre celý demokratický svet jasný signál, o aký režim v ČSR vlastne ide. Po novembri 1989 bol Vaš súdený a odsúdený - asi na 6 let nepodmienečne. On sa však odvolal a nakoniec rozsudok znel: všetko je premlčané. (Robila som o tom rôzne relácie pre Českú televíziu v Prahe i Ostrave). Doteraz si beztrestne žije - napriek tomu, že v 50. rokoch zlikvidoval celý rad demokratických dôstojníkov, napriek tomu, že na jeho rukách je krv množstva nevinných ľudí. A čoskoro dostane ešte aj tučné odškodnenie.... Pokiaľ ho už nedostal.

Čo myslíte, ako je to možné?
Na súdoch stále sedia ľudia, ktorí sympatizujú s bývalou mocou. Pripomína mi to „tichú pomoc", aká je zaužívaná u bývalých nacistov. V Nemecku totiž dodnes existuje nadácia Tichá pomoc, ktorú vedie dcéra - asi - Hesseho?, vďaka ktorej bývalí nacistickí pohlavári ešte stále majú veľké peniaze. Tieto peniaze ticho prúdia a svoju cestičku si vždy nejako vyšľapú. Zrejme je to podobné aj s tými komunistickými bossmi. Môj hodinový dokument Veža smrti končí tým, že najvyššia štátna zástupkyňa a sudca ústavného súdu hovoria, že výsledný rozsudok súdu je nezmyselný, ale oni nemôžu nič ovplyvniť a zmeniť, lebo súdy sú nezávislé.

Keď ste vroku 1997 nakrútili tento film s M. Šandovou film Bez milosti, ponúkli ste ho školám, ale úradníci si netrúfli prejaviť oň záujem. Film Veža smrti však už v súčasnosti v školách premietajú. Zmenila sa za tie roky atmosféra?
Vidím istý pokrok a prichádzajú ďalšie ročníky, ktoré už nemajú to maslo na hlave. Momentálne teda v Čechách beží program, v ktorom študentom stredných škôl premietajú filmy o 50. rokoch. Niektoré školy si pozývajú na besedy zástupcov Konfederácie politických väzňov, ktorí odpovedajú na otázky mládeže. Jeden znich mi rozprával, že raz sa takýto rozhovor pretiahol na 6 hodín. Deti ich vôbec nechceli pustiť a potom ich ešte odprevadili na stanicu. V roku 2006 ešte niekoho zoženiete, ale potom, neskôr... Ešte v roku 1990 ustanovujúci zjazd Konfederácie zaplnil celý pražský palác kultúry Júliusa Fučíka, ktorý je veľký ako staničná hala. Dnes by sa bývalí väzni zmestili do jednej väčšej kaviarne, lebo mnohí z nich už majú vážne zdravotné problémy, nemôžu nikam jazdiť, sú chorí a nepohybliví. .

Na Slovensku nakrúcate pre Ústav pamäti národa. Aké máte skúsenosti?
Pred dvomi rokmi ma Ján Langoš oslovil stým, že ÚPN má nádej získať peniaze od Ministerstva kultúry na projekt filmov o 50. rokoch na Slovensku s názvom Zločiny komunizmu - Svedkovia. Bohužiaľ sme už päťkrát podávali žiadosť o grant, ale ani raz sme nič nedostali. Ministerstvu predkladáme kazety s ukážkami toho, čo už nakrúcame a nové projekty. Stále sa snažíme, ale zatiaľ nič... Práve teraz znovu čakáme na 4. apríl, či niečo nedostaneme.

Len nedávno ste predsa len dokončili film Cesta nádeje. O čom je?
Financoval ho Ústav pamäti národa. Jeden mladý slovenský historik mi porozprával o svojom objave doteraz neznámej skutočnosti, že nejakí Židia z Medzilaboriec sa zachránili tak, že sa ukryli vo vlakoch s dreveným uhlím, ktoré smerovali do Švajčiarska. Tieto vlaky jazdili veľmi pomaly,často stáli a na odpočívadlách ich prehliadali esesmani s vlčiakmi. Cesta trvala aj 11 dní. Zachránilo sa 14 alebo 15 ľudí. V Izraeli ešte žije jedna žena, pani Mirjam Rubbinová, ktorá túto cestu absolvovala. No vo filme vypovedá ešte jeden svedok, pán Jack Joseph z New Yorku, ktorý túžil takým vlakom ísť, ale pretože sa cesta prezradila, jeho nádej umrela. Napokon sa mu podarilo utiecť iným spôsobom. Nikto iný už nebol.

Ako na vás zapôsobili dnešné Medzilaborce?
Mala som pocit, že som na konci sveta. Boli sme tam v tuhej zime, všade hory snehu, strašný mráz a chumelica. Ale vo filme je to nádherné - nič vám nedá takýto pocit zabudnutia, ako keď je všetko zaviate snehom, ktorý neprestajne potichu padá. Je to vlastne maximálny symbol. Pán Jack Jozeph na začiatku hovorí, že neustále musí myslieť na Medzilaborce, mesto, kde sa narodil, ale ubehne pol hodiny, film urobí pekný oblúk, a tento človek hovorí, že keď reálne do svojho vysnívaného mesta príde, okamžite chce ísť preč. Nechce ostať, lebo tam už nikoho nepozná a všetko je inak, ako si to pamätal. Bežný emigrantský príbeh.

Prečo je dôležité nezabúdať, keď zabúdanie prináša úľavu?
Keď si pozriete internetové stránky Ústavu pamäte národa, nájdete tam výrok anglického filozofa Burkeho, že národom, ktoré nemajú historickú pamäť, sa ich osud znovu zopakuje. Je to hrozne nebezpečné. Verím však, že väčšina našich ľudí je dobrá. Trochu sa občas pohašteria ako deti, ktoré sa hrajú na pieskovisku, a ide sa ďalej. Obidva naše národy majú holubičiu povahu, nie sú to žiadni vrahúni. Chcela by som veriť a verím, že všetko dobre dopadne.

Vznikne aj v Čechách niekedy podobný ústav?
Teraz sa oň bojuje s odôvodnením, aby boli naše archívy zjednotené, lebo momentálne v nich panuje nepochopiteľný zmätok - kolegovia mi rozprávajú, že keď potrebujete nejaké dokumenty, archivári im ich z najrozličnejších dôvodov nie sú schopní nájsť. Takýto ústav pamäte majú v Poľsku, Nemecku, Bulharsku, Rumunsku, len v Čechách nie je. S jeho vznikom sú kvôli Úradu pre dokumentáciu a vyšetrovanie zločinov komunizmu ostré zákulisné ťahanice.

Predbehlo vtomto zmysle Slovensko Čechy?
Určite. Myslím si, že Slováci sa poučili z toho, ako zle určité veci dopadli v Čechách a tomuto zlému riešeniu sa snažili vyhnúť.

Nie je situácia v Čechách ovplyvnená tým, že vo vláde je sociálna demokracia, oproti Slovensku, kde doteraz boli konzervatívci v presile?
Veď to... Po tom, ako sa dostala k moci sociálna demokracia, minister vnútra nasadil nového riaditeľa ÚDV istého pána Kratochvíla a vzápätí došlo ku kontrolám a previerkam v štýle minulého režimu... Riaditeľ Kratochvíl prepustil niekoľkých bývalých politických väzňov a na kamery povedal, že prepustil ľudí, ktorí brali dikciu takzvaného antikomunistického zákona (198/93 Sb.) príliš vážne. Napriek tomu, že tento jeho výrok bol opakovane odvysielaný nielen v spravodajstve, ale i v mojej relácii o ÚDV - skoro nikto si to dnes už nepamätá.

Nedávno ste v Bratislave robili dokumentárny záznam konferencie o tragickom osude kňaza tajnej cirkvi Přemysla Coufala. Je tajná cirkev jedna z vašich tém?
Zaoberám sa takzvanou Barbarskou nocou - z 13. na 14. apríla 1950, keď boli zlikvidované kláštory. Robila som to už niekoľkokrát pre Slobodnú Európu, pre rozhlas, teraz zaznamenávam osudy kňazov v Čechách. Nakrúcam s nimi rozhovory a chcela by som ich urobiť aj tu na Slovensku. Je to jeden znašich projektov na grant. A rada by som urobila aj samostatný dokument venovaný práve pamiatke Coufala.

Je to zvláštny prípad, kde oficiálna verzia hovorí o jeho tragickej smrti v jednom bratislavskom byte v roku 1981, že to bola samovražda, ale exitujú pádne dôvody domnievať sa, že to bola vražda zostrojená ŠtB. Kto to vlastne vyšetruje?
Úrad pre dokumentáciu a vyšetrovanie zločinov komunizmu. Je to policajná inštitúcia a na rozdiel od slovenského Ústavu pamäti národa má na to právomoc. Neviem však, či sa po toľkých rokoch niekedy dozvieme pravdu. Dodnes je to ale veľmi zaujímavá, dramatická a vzrušujúca kauza.

Aké projekty máte ešte v zálohe?
Napríklad Leopoldov, Veriaci bráni kňaza, Ženy za mrežami, Bunker, Hanusovci... Snažím sa, aby moje filmy mali presah do súčasnosti. Jáchymovské peklo je o tom, ako každý rok jazdí Konfederácia politických väzňov do Jáchymova na miesta, kde sa ťažila uránová ruda. Mám natočené, ako bývalí väzni - Slováci aj Česi - hľadajú láger a baráky, kde mali svoje postele. Teraz tam rastú borovice. Väčšina lágrov už úplne zmizla. Takže, keď sa vás za pár rokov niekto bude pýtať, či boli na Jáchymovsku nejaké koncentračné tábory, ukáže sa, že tam vôbec nič nie je. Našťastie je tam malé múzeum. Napokon naozaj môžu zvíťaziť popierači holokaustu. Ak sa už teraz hovorí o osvietimskej lži, potom pokojne niekto môže hovoriť aj oj áchymovskej lži. Popierači, ktorí tvrdia, že nikdy žiadny Jáchymov neexistoval, že tam neboli žiadne doly ani koncentrák, neumierali tam žiadni väzni v uránových baniach, kde dolovali urán pre atómovú veľmoc Sovietsky zväz, ktorý sa napokon tiež rozpadol, nám naozaj môžu prerozprávať celé dejiny, ak im to dovolíme. Za chvíľu tam totiž nebude už nič. Máme tu zákon o protiprávnosti komunistického režimu, ktorý hovorí, že komunistická strana bola zločinecká a zavrhnutiahodná organizácia. Pritom sú komunisti v českom parlamente a majú aj svojho podpredsedu. Akoby ten zákon neexistoval. A za chvíľu títo ľudia môžu tvrdiť, že tam žiadne koncentráky neboli a spomínaný zákon, ako bezdôvodný, zrušia.

Minulosť je elastická. Na nedávnej návšteve krajín strednej Európy sa ruský prezident Putin v krátkosti ospravedlnil Maďarsku za rok 1956 a Čechom za rok 1968. Nie je však ochotný priznať zodpovednosť Ruska za masaker v Katynskom lese v Poľsku. Myslíte, že ak sa niečo vytrvalo popiera, prestane to existovať?
Áno. My však nemáme povahu Poliakov, ktorí na Katynský les nikdy nezabudnú. Tým nikto nikdy nenahovorí, že to nebolo. U nás sa však lož môže ľahučko ujať. V Čechách je ale minulosť cez dokumentárne filmy zmapovaná. Stačí ich nevyhodiť.

Ako je to na Slovensku?
No, tu to nie je zmapované vôbec. Možno však práve v tejto chvíli 20 dokumentaristov niečo točí, len my o tom nevieme! (Smiech.)

Dá sa to ešte vôbec stihnúť, keď priami účastníci postupne odchádzajú?
Sú to posledné záchvevy. Verím však, že granty dostaneme.

Ako sa cítite na Slovensku?
Keď som sem pred dvomi rokmi pricestovala, zdalo sa mi, že ľudia boli spokojnejší. Ale teraz vlastne prežívame čas pred voľbami, takže atmosféra je prirodzene trochu nervóznejšia. Hlavne sa mi zdá, že tu žijú dobrí ľudia. Jazdím električkou a autobusom, a vidím, ako pekne sa v dopravných prostriedkoch ľudia k sebe správajú - pomôžu babičke staškou a usmejú sa. Navyše, Slováci sú rozhodne skromnejší ako Česi. Keď sa napríklad opýtam predavačky, ktorá celý deň stojí na nohách, aký má plat, pokojne povie, že nejakých 6 tisíc, čo je hrôza. Tu ľudia nemajú nejaké veľké nároky.

Ako ovplyvňuje vašu prácu fakt, že ste žena?
Je to úžasná výhoda. Keď som medzi politickými väzňami, povedia mi viac, ako keby som bola muž. Ženy sú empatickejšie a je medzi nimi podstatne menej eštebákov, ako medzi mužmi. Mnohí z dokumentaristov Českej televízie pred novembrom 1989 agentmi totiž boli.

Na FAMU vás učil spisovateľ Milan Kundera. Ako si naňho spomínate?
Mali sme šťastie. Bol to neobyčajný človek a ja som pyšná, že si ma vybral do svojho ročníka. Pre nás však bolo veľký sklamaním, keď sme sa dozvedeli, že do KSČ vstúpil dvakrát. Nevedeli sme to vtedy pochopiť.

Ako hodnotíte, že odmieta vydávať svoje romány v Čechách?
Má na to právo. Autor si môže robiť, čo chce.

Čo má proti svojim rodákom?
Asi je sklamaný. Nedávno som videla dokument, v ktorom sa písalo, že Kundera ako jeden z najlepších pedagógov FAMU v istej chvíli z tejto vysokej školy odišiel. Ale to vôbec nie je pravda! Spolu s ďalšími ho po vstupe vojsk násilne vyhodili! Prepisovanie histórie je odporné. Je to ťažká situácia. Niekto by povedal, že odišiel predsa do Francúzska, teda do lepšieho. Ale on bol spolu s ďalšími násilne vylúčený,opľutý a rôzni naozaj hrozní ľudia tancovali na jeho hrobe.

Je pravda, ktorú objavíte, naozaj pravda? Dá sa vôbec zachytiť?
Nikdy nie je úplne presná, ale musíme sa o to snažiť. Budem citovať Hemingwaya, ktorý hovoril, že prvá povinnosť spisovateľa je písať pravdu. Je to totiž to najdôležitejšie vôbec. A ja som sa vždy snažila robiť protipóly. Nechcela som nakrúcať len obete, ako to často robia iní režiséri. Obete totiž rady prídu pred kameru a povedia svoj osud. Často sa stane, že starší človek, ktorý pred kamerou vyrozpráva svoj príbeh, na takúto príležitosť čaká celý svoj život. A potom, za mesiac, za dva umrie. Je to iracionálne, ale akoby splnil nejakú svoju úlohu, ktorú si kedysi stanovil. Potvrdia vám to viacerí režiséri. Oni si to vlastne prajú, a keď si to neprajú, tak ich neobťažujete. Dôležité však je dať tam aj tých bacharov, to zlo. Keby sa napríklad nezachovali archívne materiály o bacharovi Vlačihovi, ktoré som použila vo filme Veža zla, tak by som ten film nerobila iba o obeti - o pánu Lukešovi. Dôležitý tam bol ten zlosyn so svojím pokusom ovraždu nevinného bezmocného väzňa. Tak vzniklo to úžasné napätie, ktoré je na dokumente najcennejšie.

Poznáte film Dušana Hudeca Miluj blížneho svojho o povojnovom pogrome v Topoľčanoch?
Je skvelý. Podpisovali sme petíciu za jeho uvádzanie v STV.

Čomu pripisujete strach riaditeľa STV Rybníčka z jedinej vety - nenávistnej, ale dokumentárne vystihujúcej stav mysle niektorých ľudí z Topoľčian - ktorá v tomto dokumente odznela a pre ktorú má dokument v televízii problémy?
Pana riaditeľa Rybníčka síce nepoznám, ale z Prahy, Brna a Ostravy viem, že často ľudia, ktorí nie sú nejakí dobrí odborníci sa chcú silou - mocou udržať na svojom mieste a iba sa trasú, kto ich z toho kresla vyšupne dolu. Boja sa pomýliť a znepáčiť tým, čo o nich rozhodujú. Na druhej strane se občas hlásia do rôzných konkurzov na riaditeľa aj naozaj schopní uchádzači ale keď nemajú tú „správnu" politickú podporu, tak aj keby to bol ten najlepší odborník, do toho kresla sa nikdy nedostane.