naivní jednotlivci, ktorí si chcú len utrhnúť trochu z bohatstva, dokonca netúžia ani po uznaní. Ženy bojujú zväčša za budúcnosť a šťastie tých, ktorých milujú. Vtedy majú aj šialenú odvahu, riskujú a prehrávajú.

Juliánna Korponayová sa ocitla ako mladá manželka a matka uprostred občianskej vojny v 18. storočí, kde sa rozhodovalo o nadvláde Habsburgovcov v Uhorsku. Uhorskí veľmoži na čele so sedmohradským kniežaťom Františkom Rákoczim odoprú cisárskej Viedni poslušnosť, vytvoria kuruckú armádu a obsadia takmer celé Slovensko a Sedmohradsko. Rákocziho korunujú za kráľa Františka II.

Ich úspech sa žiaľ spája s Turkami, ktorí obsadili dolné Uhorsko. V tejto neprehľadnej situácii chce matka len majetok a šľachtický titul pre svojho syna. Samozrejme, že zradný muž - veliteľ využije jej ženské slabosti a sľúbi jej za zradu to, po čom túži. Juliánna zabúda na otca, na manžela, na priateľov, podľahne zvodnému grófovi Andrássymu a spolu dokonajú čin, ktorý môže priniesť bohatstvo a slávu, ale aj záhubu a smrť.

Druhou tragickou postavou, ako to v romantickej literatúre musí byť, je nezištná a čistá Žofia Serédyová-Andrassyová, ktorá svojou láskou zachraňuje syna a manžela aj po svojej smrti. Žofia neverí zrade a nevere svojho manžela, nechce ani po smrti, aby si jej syn skrvavil ruky otcovraždou.

Mór Jokai ako väčšina spisovateľov zaobchádza veľmi voľne s historickými faktami. V roku 1883 navštívil zámok Andrássyovcov na Krásnej Hôrke a múmia Žofie Andrássyovej, ktorá má zdvihnutú ruku, akoby v nej naozaj čosi držala, mu poskytla námet o nesmrteľnej láske matky a manželky grófa Andrássyho. Dnes sa vedci domnievajú, že Žofia mal pravdepodobne pod rukou bibliu, ktorá časom spráchnivela, ale ruka ostala v nezmenenej polohe. Taktiež nie je jasné, či ide o manželku zradného grófa, alebo o ženu mladšej generácie.
Historicky nie je jasná, ani úloha kapitánovej ženy Juliánny, mesto Levoča sa pri obliehaní vzdalo dobrovoľne na základe súhlasu mestskej rady. Faktom je, že v Levoči v roku 1714 popravili Júliu Korponayovú za zradu. Jej portrét a legenda o tom, že sa prechádza po mestských hradbách, je dodnes v meste známa.

Jókai sa narodil v Komárne v roku 1825. Ako veľmi mladý idealista spolu s ostatnými mladými nadšencami sa zúčastnil revolúcie 1848, zažil trpkú porážku uhorskej šľachty i tvrdý teror Habsburgovcov. Literárne toto obdobie zachytil v románe Synovia človeka s kamenným srdcom, kde využil motív zámeny osôb a súrodeneckej obetavosti. Aj všetky jeho ďalšie diela, ktoré už písal po rakúsko-uhorskom vyrovnaní, svedčia o tom, že romantické rojčenie o víťazstve uhorskej šľachty v ňom ostalo natrvalo. Svojich predstáv o oslobodení od Habsburgovcov sa nikdy nevzdal, realita však bola iná. Uhorsko, aj keď veľmi voľne, bolo spojené s Viedňou. Jókaimu tak zostala literatúra, kde opisoval hrdinské činy a obetavosť a zabúdal na skutočnosť, že historická úloha šľachty je už za zenitom.

Jeho znalosti spôsobov šľachtického života, presný popis kaštieľov, ich vybavenia, podrobný opis každodenného života v nich, ale najmä snaha o hľadanie dramatického motívu konania šľachty, robí romantickú literatúru stále príťažlivou. Návšteva Krásnej Hôrky alebo Levoče oživí zase bytosti, ktoré tu kedysi žili a možno naozaj zažívali čosi podobné, ako spisovateľ podáva.