Aforista, epigramatik, básnik, textár, dramatik a prekladateľ Tomáš Janovic (1937, Bratislava). Z kníh: Život je biely holub, Podpisy analfabetov, Moje najmilšie hriechy, Najsmutnejšie anekdoty, Okrídlená klietka (s Pavlom Vilikovským), Zoči-voči (s Milanom Lasicom), Dostal rozum, Nikoho nezabije, Je taký, Maj ma rád. FOTO SME - PAVOL FUNTÁL

"Ďakujem porote, že tohto roku udelila cenu slovenskému humoru. A vôbec to neberiem ako pokus o vtip," zakončil TOMÁŠ JANOVIC, autor knihy aforizmov a epigramov Maj ma rád, včera podvečer v bratislavskom Pálffyho paláci svoju slávnostnú reč pri preberaní Ceny Dominika Tatarku.

Toto prestížne ocenenie, ktoré popri umeleckom prínose zohľadňuje aj občianske postoje jej laureáta, udelili tohto roku už po dvanásty raz. Premiérová účasť najkratších žánrov - aforizmov a epigramov a humoru vôbec - v galérii Tatarkovej ceny napĺňa prianie jedného z jej držiteľov, dnes už nežijúceho historika Ľubomíra Liptáka, ktorý sa v roku 1999 vyjadril, že pre spoločnosť bude dobré, keď toto ocenenie budú dostávať v budúcnosti už len autori umeleckej literatúry.

"Na humore ma fascinuje, že je rubom smútku," povedal Janovic pred časom, "ja sa však nepovažujem za humoristu, na svojich veciach sa totiž nesmejem. Ale ak je pravda, že humor je iba iný uhol pohľadu, tak humoristom som," nedovoľuje dobehnúť ho jeho vlastným aforizmom o tom, že čím je komik lepší, tým ťažšie rozosmeje sám seba.

Každopádne mu je bližší humor ako satira. "Ozajstný humor je hravý," vyznával sa včera čerstvý laureát, "tak ako dych. Ťažký dych je satira. Humor je o nás, satira o tých druhých." A tá je dobrá vtedy, keď sú zlé politické pomery.

Nie náhodou to aj pred desiatimi rokmi potvrdil istý kritik, keď chváliac jeho knihu Najsmutnejšie anekdoty napísal, že zbierka dokumentuje, ako sa časy zmenili k horšiemu. "A ja sa veľmi bojím, že sa opäť dožijeme kraľovania satiry, ilúzie o sociálnom inžinierstve sú totiž nesmrteľné - ako všetky ilúzie," zaznelo tiež v slávnostnej atmosfére.

Kým sa pred týždňom nedozvedel o svojej nominácii, tipoval na Tatarkovu cenu najmä Földváriho s knižkou Päťadvadsať, Repku so zbierkou Básne, Lasicu so Štrasserom s knihou Lenže ja som iba komik či Mitanu a jeho Zjavenie.

Janovic vyrastal na humore Voskovca a Wericha (ich čítanie ho inšpirovalo aj k tomuto malému holdu veľkým umelcom: "Národ je národ / keď má vlastných židov / homosexuálov / a klaunov"), odkiaľ viedla priam priamočiara cesta k Lasicovi a Satinskému. Ich spolupráca sa začala už koncom 60. rokov v legendárnom Divadle na korze či v Mladej tvorbe, kde spolu s Melkovičom, Földvárim, Havettom a ďalšími kamarátmi tvorili unikátny trinásťčlenný okruh šéfredaktorov recesistickej prílohy Infarkt.

Majstrovská skratka a básnická virtouzita sú u Janovica v službách myšlienky, morálky, no jeho texty nementorujú. Nekážu, "len" ukazujú. Ako inak - s vtipom: "Keby kradli popritom / že niečo vytvoria / ale oni kradnú popritom / že kradnú." Alebo: "Najľahšie zmeníš názor / keď ho nemáš." Či do tretice: "Ó aké je ľudské / liezť / do zadku / keď svoj máte stiahnutý." Dobre sa však cíti aj v iných témach, o čom svedčí aj tento skvost: "Najlepšie si rozumie / milenka milenca / tvojej manželky / s milencom / tvojej milenky."

A hoci sa Tomáš Janovic nedávno mohol dočítať, že už vstupuje do veku zobraných aforizmov, nepretržite nás zásobuje ďalšími. V posledných rokoch ich v knižných podobách sprevádzajú kresby Dušana Polakoviča. "Je to spriaznená, rovnako cítiaca duša. On neilustruje aforizmy, ale kreslí vlastné myšlienky, vytvára paralelné príbehy na moje témy."

Cena Dominika Tatarku