Občas sa nestačím čudovať, aké absurdné situácie sa dejú v doprave. Patrím k vodičov, ktorí denne dochádzajú autom do práce v hlavnom meste. Pred vjazdom na perifériu Bratislavy, vedie niekoľkokilometrová štvorprúdová cesta pomedzi vinohrady. Práve tento úsek cesty si berú policajti často na paškál. Za najdôležitejšie zdá sa považujú umiestniť radar na také miesto, aby vodičov nachytali pri čine a pritom ich ani trochu nenútili ísť správnou rýchlosťou. Je zmyslom ich práce vyčkávať, ako sa na deväťdesiatke jazdí 110? Potom za to rozdať pokuty, namiesto aby primäli ľudí jazdiť podľa predpisov a tým zaistili, že premávka bola bezpečnejšia. Logika tejto teórie je jasná, lepšie je keď, ľudia netušia kde radar je a budú jazdiť všade podľa predpisov. Jeden zádrheľ to však má. Čakať až budú pravidlá pred zrakom prihliadajúcej polície porušované a páchatelia za to budú až následne trestaní. Kde inde sa niečo také vidí? Počkajú vari policajti v parku, až ma niekto okradne a znásilní, aby potom toho grázla chytili priamo pri čine? A vari všetci kradneme, keď práve nevidíme policajta? Neviem ako vy, ale ja nekradnem preto, že som bola vychovaná k tomu, že kradnúť nie je správne a nie preto, že mám za chrbtom policajta. To isté by logicky malo platiť na ceste, jazdím bezpečne preto, že je to správne, nie preto, že ma k tomu niekto núti. Aký je rozdiel medzi malou krádežou a porušením rýchlosti, veď koniec koncov za obidve dostanete pokutu len pár tisíc. Nebolo by výraznejším príspevkom polície k zvýšeniu bezpečnosti dopravnej premávky hliadkovať pri prechode pri škole, kde by mohla viditeľným radarom zabrániť trebárs ťažkému zraneniu nejakého dieťaťa. Pri radare pôjde každý 60 a menej, a zvládne zastavenie auta skôr, než keď bude prekračovať rýchlosť. Pokuta a zranené dieťa alebo žiadna pokuta, ale zdravé dieťa? Odpoveď je jasná - zodpovednosť za zranenie ponesie vodič, lebo porušil pravidlá a merať viditeľne by bolo neefektívne. Stáť pred školou by síce bolo pekné, ale nedokázateľné a ako potom vykážu policajti svoju prácu? V zásade musia policajti stavať radar tak, aby rozdávali pokuty. Keď rozdajú sto pokút hneď je vidieť, koľko toho urobili pre bezpečnosť na cestách. A to je kľúčový problém prístupu našej spoločnosti. Zástupcovia polície radi informujú médiá
o tom, ako dopadla bezpečnostná akcia, neprejdete ani 100 km, aby vás nezastavila nejaká hliadka. Na druhej strane sa nám často pripomína ako disciplinovane sa jazdí trebárs v Rakúsku. Keď idete do Rakúska, budete si pripadať ako všade inde, len nie v krajine policajtov. Na kľúčových miestach (prechod v prostriedku obce) nájdete stacionárne radary, ale to je všetko. Napriek tomu sa tu jazdí takmer bez výnimky pomaly. Rýchlosť sa tu jednoducho neporušuje, a to aj napriek tomu, že pri znalosti miestnych pomerov nie je problém prejsť Rakúsko aj dvestovkou. Aj školáčik si dá dokopy, že keď sa v Rakúsku veľmi nemeria a jazdí sa pomaly, dôvodom asi nebude to meranie. Je to o informáciách, o osvete, o prevencii. O ničom inom. Keď študentom do školy nedáte knižku a budete nad nimi len mlátiť bičom, nechávať ich po škole, nikdy vám nespočítajú ani 1+1. Je to značne zjednodušené, ale je to dôkaz toho, že práve cestou osvety treba ísť. Bohužiaľ, o tejto činnosti zástupcovia polície médiá neinformujú. Žeby nebolo o čom?
Beata Plachá
foto: ján krošlák
