v posledných rokoch vyšvihla zásluhou televíznej reality šou Slovensko hľadá SuperStar na najvyššie schodíky popularity.

Je výrečná, britká, má ostrovtip a veľkú chuť pracovať. Bez auta si však práve preto táto mladá úspešná žena už nevie predstaviť svoje všedné, ale ani sviatočné dni. Preto sa servisu vždy obáva najviac. Adela Banášová je totiž pokojná, sústredená motoristka, ktorá si za volantom dokáže oddýchnuť.Odkedy vlastne šoférujete?

K tomu, aby som si urobila vodičský preukaz ma viedol fakt, že od šestnástich rokov som pracovala. Mala som individuálny študijný plán a keď ma akurát potrebovali v Markíze, bola som odkázaná nato, či mi náhodou príde autobus alebo nie. Tak spolu s rodičmi sme dospeli k tomu, že v mojej osemnástke čas dozrel na kúpu nejakého ojazdeného auta. Naši mi pomohli polovicou sumy, zadovážili starší Nissan za stopäťdesiattisíc.

Mama sa o vás na začiatku nebála?

Pamätám si, že po vodičák som si bola so sestrou, ktorá ma tam doviezla, ale musela okamžite odísť. Strašne som sa bála, pretože som sa musela domov vracať sama. Strach ma však postupne prechádzal.

Naozaj vám nikto nepomáhal pri úvodných jazdách?

Keby tam bol otec, bála by som sa ešte viac, pretože on je trošku nervák. V Markíze som však mala kamoša zvukára Jožka Švantnera, ktorý vlastnil nové auto, keď som ešte nemala vodičské oprávnenie jazdiť. Raz som takmer v zákrute havarovala. Ale on bol pokojný a občas ma aj tak nechal na svojom voze šoférovať. Už do autoškoly som išla vďaka nemu s praxou.

Čo vám robilo najväčšie problémy?

Keď som prvý deň prišla do školy autom, zaparkovala som za rohom, ďaleko, aby spolužiaci nevideli. Zopár kamarátov však s tým nemalo problém a preto som ich okamžite v ten istý deň viezla domov. Nevedela som ešte dobre zaraďovať rýchlosti a preto som zákruty rezala štvorkou, tú som si zvolila ako univerzálnu rýchlosť. Jazdila som takmer ako v detektívke.

Zažili ste aj nejaké menšie kolízie alebo havárie?

Jazdím sedem rokov a za tento čas som našťastie mala iba men-

šie nehody. Napríklad, deň pred vodičákom som oškrela auto, pretože som sa rozhodla, že do garáže zaparkujem v pravom uhle a neodhadla som to správne. Okrem toho som mala tri menšie "ťukesy", ktoré neboli z mojej viny.

To však hovoria všetci...

Iste, no ja som zato naozaj nemohla. Napríklad, istá pani

pred PKO zastavila z ničoho nič

a ja som neubrzdila, potom ma nabúral človek, keď som parkovala a tretí raz mi zasa ktosi na ceste počas brzdenia vliezol takmer do kufra.

Keby ste mali defekt, vedeli by ste si vymeniť pneumatiku?

Aj keď teoreticky viem, akým spôsobom by som to so zdvihákom urobila, ešte som sa o to nepokúsila. Pokiaľ nie som odkázaná nato, aby som si to všetko robila sama, radšej sa do takýchto vecí nepúšťam, ale niekoho zavolám.

Ako riešite iné, technické veci v spojitosti s autom?

Mám taký dobrý servis, kde mi letné gumy zamenia za zimné

a opačne. Tie, ktoré nepotrebujem mi uskladnia a preto s tým nemám problém. Okrem toho mi moje auto - Nissan Primera signalizuje, keď treba ísť do servisu. Viem si však natankovať a vymeniť vodu v ostrekovači.

Registrujete rozdiely medzi

šoférmi v rámci Slovenska?

Fungujú smiešne regionálne antipatie. Vždy východniar bude tvrdiť, že najhorší vodiči sú

v Bratislave a opačne. To sú podľa mňa nezmysly. Dobrí a zlí šoféri sú všade. Je pravda, že možno Bratislavčania majú suverénnejšiu jazdu pretože častejšie sedia za volantom ako tí, ktorí auto vytiahnú iba raz za čas. Preto možno pôsobia arogantnejšie, ale sú zasa istejší.

Kto sú podľa vás lepší šoféri - muži alebo ženy?

Neviem, či iba ja mám také štatisticky zlé "šťastie", no ak niekto ide pomaly v ľavom pruhu, je to že-

na. Taká tá "svedomitá" žena. Nerozumiem, prečo? Akoby ženy nedokázali vnímať to, čo sa robí za hranicami ich auta. Ale sú aj muži, ktorí zle šoférujú, sú majstri sveta a zbytočne sa "premyšičkujú" životom.

Beriete stopárov alebo stopárky?

Keď sme raz išli s kolegyňou

v noci s nejakej pracovnej akcie, zobrali sme dievčatko, ktoré chcelo ísť do vedľajšej dediny na diskotéku. Inak to nerobievam.

Ani vy ste nikdy nejazdili stopom?

Iba so školou na lyžiarskom zájazde. Celá trieda sme išli do odľahlejšieho lyžiarskeho strediska a cestou domov sme zmeškali autobus.

Všetko sme si trepali niekoľko kilometrov na chrbte. S mojou najlepšou kamarátkou sa nám to zdalo byť nemysliteľné a preto sme si ako jediné stopli nejakých Poliakov, ktorí nás za tri minúty hodili do hotela. Preto nás učiteľky (možno zo závisti) takmer vylúčili z lyžovačky. Ale neľutujem to. Okrem toho som stopovala v zážitkových táboroch. To sme však boli partia.

Máte nejaký automobilový sen, napríklad netúžite po Lamborgini alebo inej prestížnej značke?

Túžim potom, aby som po piatich rokoch splatila na auto lízing, a aby som ho mohla vymeniť za nejaké nové. Malo by to byť kvalitné auto, a na značke nezáleží. Toto zatiaľ neriešim.

Čoho sa najviac bojíte

v súvislosti s autom?

Že mi ho dlhšie nechajú v servise a ja nebudem nič stíhať. Bez auta som ako bez ruky a pomaly si už bez neho nedokážem život predstaviť. To je ako keď máte mobil v oprave. Barbora Laucká

Foto: Peter Leginský