v živote uprednostňuje.

Psychologička Eva Balážová vysvetľuje: "Šťastie je stav vnútorného pokoja človeka, stav spokojnosti s vlastným životom. Je to komplexný zážitok radosti, ktorý je vymedzený splnením prianí, očakávaní a cieľov. A tie sú, ako v súkromí, tak aj v pracovnom živote, u rôznych ľudí roz-dielne. Jednotná mierka šťastia neexistuje."

Podľa európskych prieskumov je slovenský národ všeobecne dosť pesimistický. Sociológ Ivan Chorvát hovorí: "V nedávnej minulosti výskumy dokázali, že Slováci patria k najmenej spokojným ľuďom v Európe. Celkovú spokojnosť a pocit šťastia vyjadrilo asi len 8 % Slovákov, pričom priemerne tvoria "šťastní Európania" asi 22 % populácie." Aj keď posledné prieskumy tieto ne-

priaznivé údaje trošku vylepšili, nemožno považovať Slovákov za nadmieru blažených. Je to možno dané tým, že ku kľúčovým podmienkam spokojnosti človeka so životom patrí zabezpečenie základných životných potrieb, čo je v bohatších krajinách zaručené na vyššej kvalitatívnej i kvantitatívnej úrovni. Nemusia sa v zamestnaní zaťažovať myšlienkami o existenčných potrebách, ale realizovať sa v ňom, byť aktívni a činorodí. A tým aj pozitívnejšie vnímajú čas prežitý na pracovisku.

Výška platu nie je zárukou radosti zo života

Medzi rozšírené názory patrí mienka, že dobrý, prípadne pravidelne sa zvyšujúci plat zaručuje vyššie bohatstvo a teda aj stav väčšieho uspokojenia. Ten by mal následne vyvolávať pocit šťastia. Toto pravidlo však vôbec nie je také jednoznačné a už vôbec nie pravdivé. Ivan Chorvát dodáva: "Vďaka výskumom bolo zistené, že ak majú ľudia uspokojené základné životné potreby, zvyšujúca sa úroveň blahobytu má na celkovú spokojnosť už prekvapujúco malý vplyv. S bohatstvom je to ako so zdravím. Jeho nedostatok spôsobuje trápenie, dostatok však nie je zárukou šťastia."

Samotná prax dokazuje, že sú ľudia, ktorí radi oželejú vyššie finančné ohodnotenie pre povolanie, ktoré si napríklad kedysi vysnívali. Ak sa v zaujímavej práci (aj keď menej platenej) môžu naplno realizovať, ak v nej môžu aktívne riešiť nezvyčajné úlohy, ak sú v nej morálne dostatočne ocenení a napĺňa ich uspokojením, sú v nej šťastní. Zmysluplnosť, tvorivé uplatnenie sa a sebarealizácia stoja u mnohých ľudí na vyššom stupienku, ako peniaze.

Práca by mala byť blízka povahe pracovníka

V zamestnaní človek prežije tretinu dňa. Preto je určite lepšie, keď pracovný čas strávi v pohode, ako keď má mať celý deň na čele vrásku nespokojnosti. Ale ako zariadiť, aby bola práca radosťou, aby sme sa v nej cítili dobre? Prvým a asi najdôležitejším krokom je výber vhodného povolania. Najideálnejšie je, ak si človek zvolí zamestnanie, ktoré je blízke jeho naturelu, schopnostiam, vzdelaniu, ale aj záľubám. Nie každý má to šťastie, že je práca zároveň jeho koníčkom. Ale ak niekto robí osem hodín niečo, k čomu nemá vôbec žiadny vzťah a vonkoncom ho to nebaví, tak sa určite nemôže cítiť blažene. V práci by mal mať každý pocit potrebnosti a využívať tvorivosť. Stereotypná práca veľmi ubíja. Ďalším plusom, prinášajúcim spokojnosť, je morálne ocenenie. Pochvala dodáva elán a povzbudenie k ďalšej aktivite. Mnohí pracovníci odvádzajú veľmi dobrú prácu, avšak nestretajú sa s odozvou. Po čase získajú pocit, že ich práca je asi priemerná alebo dokonca podpriemerná, keď si ju nikto nevšíma. To vyvoláva stav znechutenia a niekedy až stres.

Veľké maličkosti

Na spokojnosť v práci vplývajú aj ďalšie faktory - napríklad seriózne kolegiálne vzťahy, firemná kultúra, perspektíva v postupe, jasné zadávanie úloh, ale napríklad aj praktické

a užitočné vybavenie kancelárie či príjemná pracovná atmosféra.

Nech už sú priority a ciele zamestnanca akékoľvek, dôležité je ich postupné a priebežné napĺňanie. Každý - i keď malý krôčik k "ideálu" je úspechom a má vplyv na vznik pozitívnych pocitov. Horšie je, keď chce človek dosiahnuť svoje plány čo najrýchlejšie a za každú cenu. Sociológ Ivan Chorvát pripomína: "Ak méty nášho snaženia posúvame postupne a teší nás samotný tento proces, je všetko v najlepšom poriadku. Problémy vznikajú vtedy, keď sa ľudia natoľko upnú na to, čo chcú dosiahnuť, že prestanú nachádzať radosť v prítomnosti, ktorú prežívajú."

Sila zázemia

Aj keď sa mnohí snažia nezaťahovať pracovné problémy do súkromia, určitému prieniku sa asi nedá zabrániť. Veď koľkí sa práve doma potrebujú vyrozprávať z toho, ako prežili pracovný deň. Pochváliť sa s tým, čo sa im podarilo a posťažovať na to, v čom neboli úspešní. Koľkí hľadajú podporu u svojich najbližších - u tých, ktorí ich poznajú najlepšie, vedia pochopiť ich šťastnú či utrápenú dušu.

Tento proces, samozrejme, funguje aj opačne. Je nereálne, že so zamknutím bytových dverí v momente zabudneme na rodinné problémy a starosti. Výskumy dokazujú, že človek, ktorý je spokojný so svojím súkromným životom, je aj v práci vyrovnanejší a aktívnejší. Tomu, kto sa má po práci na čo tešiť, rýchlejšie ubieha pracovný čas a býva zväčša činorodejší.

Zdravé sebavedomie a pozitívny prístup

Ten, kto na všetko v práci len nadáva a neustále frfle, ale pre zmenu k lepšiemu nie je ochotný nič urobiť, v práci nikdy šťastie a uspokojenie nenájde. "Treba si uvedomiť realitu," hovorí psychologička Eva Balážová. "Názor, že existuje ideálna práca, pracovné podmienky a kolegovia presne podľa našich predstáv, je nereálny. Ak máme pochybnosti o tom, či nás práca uspokojuje, je dobré objektívne a nezaujato odpovedať na otázky: čo nás v práci teší, čím nás obohacuje a uspokojuje, ale tiež čo nám v nej chýba a čím nás frustruje," dodáva. Často až po takomto zhodnotení zistíme, že to s našim šťastím v zamestnaní nie je až také zlé.

Autor: Hana Kyseľová